Of course, sir!

Příhodu ze života horních deseti tisíc nám poslal Ďuri.

Jedno februárové ráno. Pošta. V jednej obálke je poukaz s mojím menom na dlhý víkend s polopenziou na wellness pobyt do Grand Hotela Permon v Tatrách. Termín podľa dohody. Tak predsa len nezabudla na moje narodky. Jedna z najúžasnejších slečien v krajine! Dobre padne, nepoviem! No, tak niekedy v marci by som možno bol schopný také niečo absolvovať. Trochu sa popľačkať v teplej vodičke, trochu jacuzzi, možno aj snehu ešte bude a polyžujeme. Rozhodujem sa, že pozvem na pobyt samozrejme aj darkyňu a ešte pár ľudí, ktorých mám veľmi rád. Posledné mesiace sa u nás veľmi neoslavovalo, tak to doženieme.

1. deň dopoludnia. Volám na recepciu o predbežné info, či vôbec majú voľno. „Prepojím vás na rezervačné oddelenie“, znie odpoveď. Hohó, vidno, že je to nóbl hotel, majú na to celé oddelenie! Počas prepájania znie príjemná hudba. Vysvetľujem slečne/pani na rezervačnom moje želania. „Tento termín je obsadený, avšak ďalší týždeň máme voľno, ale najlepšie bude, ak mi objednávku pošlete mailom či faxom, aby som obratom mohla poslať späť potvrdenie rezervácie“. Chcel som namietať, že ja chcem len predbežné info o obsadenosti, lebo ideme viacerí a treba zosúladiť dovolenky, ale nakoniec mlčím. Radšej obtelefonujem celú bandu, kedy máme termín, aby sa prispôsobili (keď už to majú grátis) a potom klikám na internete na príslušný rezervačný formulár…a čakám na odpoveď.

2. deň dopoludnia ešte stále čakám… k večeru ešte stále čakám. Volám. Pri prepojovaní znie príjemná hudba (Čajkovskij: b mol koncert). Slečna na rezerváciách mi prezrádza, že medzičasom vysvitlo, aj tie zvolené dni majú plno, ale že mi pošle mailom voľné termíny. Chce sa mi frfľať, že veď pre toto som tam včera volal o predbežnú informáciu, aby som teraz mojich priateľov nemusel zas obvolávať a dohadovať s nimi nový termín, ale s povzdychom mlčím a do telefónu poviem len: “Dobre, pošlite mi prosím čo najskôr tie voľné termíny.“… a čakám.

3. deň… čakám

4. deň…. no čo robím? Čakám!!!

5. deň volám. Snažím sa byť milý a celkom sa mi darí. Pri prepojovaní hudba. Rezervačná slečna/pani na moju pomerne milú otázku:“Práve som vám chcela poslať tie voľné termíny.“

„Veľmi vás prosím pošlite, lebo viete mi si musíme dátumy zosúlaďovať atď… atď…“ a čakám!

6. deň predpoludnie. Volám, po recepcii Čajkovskij, potom slečna: “Vy ste ešte nedostal tie termíny? Veď som ich poslala!“ Zneistiem, žeby som ja blbec zle bol vpísal do objednávky mail adresu? Alebo preklepla ona? „Urobíme to takto, slečna, mám tu pred sebou vašu web stránku. Na túto tu uvedenú adresu vám pošlem prázdny mail a potom vy len kliknete na ikonku ODPOVEDAŤ a tam do toho okna , čo sa otvorí mi vložte tie termíny a kliknite na ODOSLAŤ.“ Snažím sa potlačiť iróniu v hlase… a následne čakám.

6. deň popoludnie… čakám. Volám na recepciu a snažím sa potlačiť v hlase tentoraz už zúfalstvo: “Nie, nie, prosím vás neprepojujte ma na rezervácie, len veľmi prosím pošlite tam kohosi, kto tej slečne či pani ukáže ako sa mailuje.“

Recepčná trochu váha a: “Tak dobre, prepojím vás na jedného pána.“ Čakám na prepojenie spolu s Čajkovským, ale nik to neberie. “Nie je tam, asi,“ oznamuje mi recepčná. “Zavolajte neskôr.“ Volám neskôr… prepojenie… Čajkovskij… nikto nedvíha… “Zavolajte neskôr“.

Inak milujem Čajkovského a mám ten b.mol doma isto na viacerých platniach, ale na môj dušu, že večer všetky tie platne rozhryziem od jedu, zničím!!! Volám… konečne je tam ten pán. Vysvetľujem mu moju genézu. „No ale ten prázdny mail ste nemali poslať na adresu, ktorá je na webe, ale na úplne inú.“ Úžas!… “Pre Kristove rany, a to som odkiaľ mal vedieť?“ Odpoveďou mi je ticho. Och môj krvný tlak, kdeže sa to škriabeš? Za chrbtom začujem ako sa šeptom jeden kolega pýta druhého: “Nemáte ktosi poruke zvieraciu kazajku?“ Rezignujem a preposielam môj mail na tú inú adresu. Večer, už doma, mi prichádzajú vytúžené termíny. Obtelefonujem všetkých, vyberáme si termín a…

7. deň ráno hneď posielam novú objednávaku… a čakám… a čakám.

8. deň ráno. Len čo zapínam monitor, vidím ako sa na kopci spamu krčí potvrdenie rezervácie. Izbou sa nesie víťazný rev tigra! Otváram potvrdenie a… je vystavené na úplne iné meno, iný termín, iný typ izby, iné služby. Tiger je na pokraji vyhynutia!!! Trasúcimi sa prstami posielam späť mail s prípisom, či sa náhodou nepomýlili. Tentoraz sú promptní, za polhodinu sa konečne dívam na vytúženú potvrdenku rezervácie. V kútiku oka sa mi zaleskne slza. Zaslúžil som si ťa!

Sumár: Ak zodvihnem telefón a svojou primitívnou angličtinou vykoktám do slúchadla tri ťažko naučené vety, na druhom konci sa ozve: „Of course, sir.“ Toľko! Potom za dva mesiace ma taxík vyloží pred hotelom v Kuala Lumpur a ten hotel rezervovaný mám.

Tu sa jedná o 4**** hotel, ktorý o sebe na webe píše: “jeden z najväčších a najexkluzívnejších hotelov na Slovensku“. Za izbu a noc pýtajú tretinu mesačnej minimálnej mzdy (aby som bol trochu demagóg), navyše pomerne dobre ovládam reč, ktorou zamestnanci hovoria a mámim z nich rezerváciu 8, slovom: osem dní!!!

Prožil, přežil a sepsal: Ďuri

««« Předchozí text: Už mě to drží Následující text: Začíná to vždycky podobně »»»

Bohdan Dlouhý | 8.2.2007 Čt 15:25 | Kocourkov, Ze života | trvalý odkaz | tisk