Nedeľná chvíľka poézie - Peter Petiška

Peter Petiška nie je klasický básnik, je predovšetkým humoristom a satirikom. Dnešnú chvíľku poézie tvoria básničky bez veľkých ašpirácií na trvalé umelecké hodnoty (skôr akési častušky, viac-menej s politickým podtextom) z jeho druhej knižky Úryvky zo životopisu, ktorá vyšla s podtitulom „malý kabaret celkom ako živý“ na začiatku roku 1964, teda v období poststalinského politického odmäku, keď sa všeličo „už smelo“. Potom onedlho sa už zase „nesmelo“ a tak táto knižka ostala takmer dvadsať rokov jeho poslednou.

V úvode autor píše:
Narodil som sa, ale nie z vlastnej viny. O tejto udalosti sa nemienim rozširovať, lebo viem, že písať o okolnostiach vzniku ľudského života je chúlostivá téma. Píšem však životopisné dielo, a tak nemôžem spomenuté okolnosti ani celkom obísť. Jedine cez ne sa môžem dostať k vlastnému životu a k filozofickým úvahám o ňom. Keby som písal modernú novelu, bolo by to, samozrejme, iné: Cez filozofické úvahy by som sa musel čo najskôr dostať k veľmi podrobnému opisu okolností, počas ktorých ľudský život vzniká.

Poučka z telefónie

Nevadí mi, nie,
dlhé vedenie.
Len keď človek má
dobré spojenia.

Čudná vec

Čudná vec! Jej vysvetlenie
by sa ťažko našlo:
Druhým ľuďom múti hlavy,
na vlastnej má maslo.

Vidí sa mi, keď sa takto občas na svet dívam:
Čím väčšia tma, tým viac žiari svetlá perspektíva.

Ťažko

Je s ním problém
ťažko riešiteľný:
Nevie čo chce,
ale chce to veľmi.

Balada o blche

V jaskyni žil starý pustovník –
viedol život posvätný a nudný.
Vodovod mu nezaviedol nik,
takže po vodu si chodil k studni.

Cesta viedla z kopca. Zhora dolu
cez zelený ihličnatý les.
Občas chodil s pustovníkom spolu
malý hnedý kučeravý pes.

Na psa, o ktorom je práve reč,
si raz vyskočila istá blcha.
Samozrejme – nechce sa jej preč,
keď sa usadila do kožucha…

Psa to škrelo. Blchy totiž hryzú.
Pustovník však videl jeho bôľ,
posypal ho práškom proti hmyzu.
Bol to dobrák – rád mu pomohol.

Preč sú časy šťastných blších hier.
DDT ten každú blchu zmorí.
Sto bĺch v čiernom prišlo na cmiter,
čierna svieca potichučky horí,

na smútočnom venci stojí „ZBOHOM“.
na stuhe sa vinie zlatá niť:
SKÔR NEŽ PÔJDEŠ POHRÝZŤ VOĽAKOHO,
PREŠETRI SI, S KÝM CHODIEVA PIŤ!

ZAJAC diskutoval s vlkom:
"I keď ti to nie je vhod,
musíš predsa rešpektovať
moje právo na život!"

Vlk si váži paragrafy,
nenadarmo študoval.
Nechal zajacovi právo,
iba život, ten mu vzal.

DROMEDÁR má hrb a to ho mrzí.
Nenávidí reči o hrbe.
Rozjarí sa, len keď zazrie v púšti
ťavy dvojhrbé.

Keď chcú psa biť
je to prostá vec:
Palica sa nájde.
Nájde sa aj PES.

Ilustrácia © Kostadin Kostadinov

Zdá sa

Všetkých som presvedčil.
Všetci mi veria.
Zdá sa:
Voľačo bude
na tom, čo hlásam…

Koniec

Koniec opozície.
Ide o pozície.

A na záver moja obľúbená, ktorú som aj tu už iste párkrát spomenul (štátnym úradníkom doporučujem skončiť s čítaním tu a teraz )

Zbožná rada

Nedávno mi ktosi vravel:
Hovor si čo chceš,
komu raz už boh dá úrad,
rozum mu dá tiež.

Dej sa teda vôľa božia,
len nech niekto poradí:
Bože, dávaj tie dva dary
v obrátenom poradí…

««« Předchozí text: Okolí Pienin Následující text: Válka světů »»»

lojzo | 28.1.2007 Ne 19:02 | Nedeľná chvíľka poézie | trvalý odkaz | tisk