Nedeľná chvíľka poézie - Marián Hatala

Za dnešnú chvíľku poézie ďakujem Aneris. Objavila a prečítala básne Mariána Hatalu a vybrala pre nás toto:

Upomienka pred odpojením

"… V prípade neuhradenia dlhu
pristúpime k prerušeniu dodávky
elektrickej energie medzi 07:00 a 15:30…"

aha tak oni pristúpia
a ani dvere nevykopnú
a na hromade triesok
mi ani neoznámia že
pristupujú k prerušeniu dodávky

iba sa pritom významne pozrú
na hodinky
aby som vedel že je
čosi medzi 07:00 a 15:30
/lebo presne toľko práve bude/
a v byte neprerušia
dodávku elektrickej energie
lebo to urobia

v anonymnej centrále
absolútne reálni virtualisti
fakturanti a dvorní dodávatelia
ľudského vedomia

a potme a v zime a na diaľku ovládnu
môj počítač
shasnuté soft-básne
na hard-disku
záhadnú zajakavosť
mojich prstov
nad stíchnutou klávesnicou

tých istých chladnúcich prstov
ktorými utesním škáry
v oknách a vo dverách
keď zas bude človek v človeku
od zimy skuvíňať

potme v zime a na diaľku ovládnu
skutočné nočné sny
v mojich naširoko otvorených očiach
zasnežených omietkou
nervózne padajúcou zo stropu
a ešte zopár mojich slov
čo už nestoja za reč
a odtajnia môj dych
a dlho zadržiavaný smiech
z ktorého je mi do plaču
a zverejnia údaje o rozľahlosti
môjho inak už prázdneho objatia

až potom pristúpia k prerušeniu dodávky
vody
aj dažďovej
obloky osadia mrežami
byt obopnú ostnatým drôtom
čím mi takmer znemožnia prechádzky
na mesiaci
akoby náhodou zabudnú len na plyn
v mojej kuchyni
kde rýchlosťou unikajúceho plynu
píšem báseň o tom
čo všetko musím mať

aby som napísal jedinú báseň

čo všetko musím mať
aby som ju zase prežil
a zase nepotreboval

Foto © Aneris, 2006

Televízne noviny

sedíme v bezpečnej blízkosti
magického modrého oka
zveseného
z nervu spasiteľovho mozgu

a spravodajca hlási
nové čísla o životoch
čo boli
sotva na jedno použitie
s návodom na nejednu smrť

vravíš
na to sa nedá pozerať

ale pozeráme sa
vravím
preto že to stále ešte nie sme my

a aj preto že zoči voči celému svetu
sa to ani nedá
vypnúť

Pulitzerovu cenu za najlepšiu novinársku fotografiu roka 1993 získala snímka juhoafrického fotoreportéra Kevina Cartera, ktorá zachytáva supa číhajúceho na vyhladované sudánske dievčatko cestou do strediska potravinovej pomoci, uverejnené v The New York Times.

a je to ako keby
sme tomu dievčatku povedali
- hej dívaj sa sem
a usmievaj sa
o chvíľu vyletí vtáčik

ibaže tým vtáčikom bude sup
ktorý tiež potrebuje potravinovú pomoc
tak ako fotograf potrebuje fotografiu

namiesto pušky
ktorou by zastrelil supa

mimo záber
a bez ceny

List Williamovi Saroyanovi

niekam sa stratila
tá ulica dlhá niekoľko storočí
niekam sa zatúlala
mačka čo po nej kráčala
než sa premenila na čierneho leoparda
a ten na tigra
s dušou poslíčka
hudobníka
holiča
liftboya
básnika

ale tigra niet
ušiel
pred pancierovými vozidlami polície
v čoraz prázdnejšom meste
kde každý niekoho hľadá tak dlho
až kým ho nepotrebuje
v meste prázdnom
ako psychiatrická liečebna TRACY & LAURA
v ktorej si každý môže
predĺžiť vlastnú nesmrteľnosť chvíľkovým zomieraním na lásku
pravda ak mu to
reálne okolnosti
života

dovolia

Časové znamenia

ach aké je to jednoduché
sedieť celý deň na múre
len tak
ako to dievča
a hompáľať nohami
odhŕňať bledomodrý vzduch
okolo lopty
vo vystierajúcej sa tráve

a ďaleko od slov
šepkať si rovnaké ticho
aké iba vietor dokáže nalistovať
v korunách stromov

skrátka nesedieť tam
celý deň
zbytočne

a zbytočne si nerobiť starosti
s dospelými ktorí dávno
zliezli z toho istého múra
a už nevedia dostať sa hore
chodia okolo
sú vážni a vážení až strach zoskočiť z múra
keď ukazujú na dievča
pozrite vyliezla hore
a teraz sa nevie dostať dolu
musíme jej pomôcť

ach aké je to jednoduché
počkať kým odídu po pomoc
zoskočiť z múra
lopte nasiaknutej celodenným slnkom
povedať poď

a odísť

Prvé kompromisy

ten chlapec
má možno desať rokov
a už žiadne detstvo

o staré hrdzavé auto
zozadu priviaže
starú hrdzavú plechovku

ale keď odchádza
smutne sa obzerá
za tamtým miliónovým fárom
s alarmom

za ním by tá plechovka
hrkotala

úplne inak…

Fragile /alebo trolejbus č. 217/

v neprehľadnom dave
iba ty nesieš si
neviditeľnú sklenenú tabuľu

v tom dave iba ty sa obraciaš
a dlaňou na nej rozotieraš
trochu svojho dychu
aby sa ti môj obraz
nestratil
dokým mi takto mávaš

dokým mi takto mávaš
odchádzame dlhšie
a rovnako ťažko
ako bez tej sklenenej tabule

A ja ešte dodávam tip na zaujímavý krátky rozhovor s autorom a jednu záverečnú:

Voľnosť pohybu

mysliteľ
má o jednu voľnú ruku viac
než fajčiar
má o jednu voľnú ruku
viac než pijan

má o dve
voľné ruky
viac než fajčiar a pijan
jednu na
fajčenie
druhú na
pitie.

««« Předchozí text: Pamätník SNP v Banskej Bystrici Následující text: Návod k použití »»»

lojzo | 7.1.2007 Ne 07:01 | Nedeľná chvíľka poézie | trvalý odkaz | tisk