Nedeľná chvíľka poézie - Miroslav Válek

Dnešná chvíľka poézie bude trošku dlhšia. A to preto, že:

Keď som bol malý, kúpili mi moji starostliví rodičia gramofónovú platňu s básničkami. Počúval som ju stále dokola a za pár dní som ich vedel naspamäť: Panpulóni, Loď, Ťava, Do Tramtárie, Neviditeľné auto, viditeľný strom…

Vlak

Kto to píska na chlapčiská,
aký je to chuligán?
Pozri naň!
Čierny, samé sadze, celý upískaný,
píska, čo len vládze, blýska očiskami!
Píska vlak, iskrí vlak,
zrátaj, koľko hviezd tu je!
Dnes večer si píska každý, kto v ňom cestuje (…)

Za oknami cesta
beží do diaľky.
Telegrafné stĺpy
ako píšťalky.
Že sa bojíš tmy?
Pískaj si aj ty!
Večer škrtá koľajnice
ako zápalky.

*

O pár rokov neskôr som sa začal zaujímať o to, kto je autorom tých básní – a objavil som meno Miroslav Válek.

Miroslav Válek (bohužiaľ autora karikatúry sa mi nepodarilo rozlúštiť)

Potom, niekedy v puberte, som zistil, že je autorom aj pesničiek, ktoré som si pospevoval alebo aspoň počúval (v podaní Paľa Hammela a Mariána Vargu) – Po písmenku alebo Smutná ranná električka.

Po písmenku

Plakal by som, ale nemám za čím.
Myslel by som, nemám na koho.
Po písmenku si tú pieseň značím,
opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie…
Ani toľkých v abecede niet,
Koľko zrád a podlosti a falše.
Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť.

Medzi nami je už všetko jasné;
aj tá láska, aj tie rozchody.

Kameň, kameň zahodený do vody.

*

Keď sme ho na gympli preberali na literatúre, tie básne v čítanke mi ho trochu zošklivili (zvlášť keď som zistil, že je aj ministrom kultúry) – to bolo v čase, keď som pociťoval potrebu revolty voči svetu. Našťastie ho v mojom povedomí čoskoro rehabilitoval Miro Žbirka svojou kongeniálnou interpretáciou Jesennej lásky.

Jesenná láska

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše
a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno, aké.
Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;
bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,
veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,
no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.
Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

*

No proste – Válek je mojou srdcovou záležitosťou. Pre mňa slovenská poézia rovná sa predovšetkým Válek. Takže kľudne čítajte čo vás zaujme a čo nie, to preskočte. A ja idem rýchlo písať Ježiškovi, aby mi doniesol Válkovo súborné Básnické dielo, ktoré minulý rok vyšlo.

Šachy

Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
záleží vaše šťastie či pád.

Neukazujte svojmu súperovi päty
a dámu strážte, ak ju máte rád.
Nepúšťajte ju samu na výlety
- nevieme nikdy, čo sa môže stať.

Nakoniec sa to zvrtne na zákone,
že silu umu zmôže sila zrád.
V partii často vyhrávajú kone;
jedine kráľ však môže dostať mat.

*

Zápalky

Zápalka smútku chytá potichučky
(už dávno nezáleží na mene),
samota prišla bez dotknutia kľučky
a pripomína veci stratené.

Cez polnoc tiahne; zrazu horia krute
i ostatné, čo boli spálené,
prst dažďa chytá vtáka za perute
a kvapky bijú na sklo ako kamene.

Zápalka dávna zažína sa znova
a tak jak dávno pália ma jej plamene;
mal som ju rád; no škoda o tom slova,
už dávno nezáleží na mene.

Jej plavá kader ako zo sna vlaje
a šerejú sa oči zahmlené,
no ja som iný, ona zmenená je
a dávno nezáleží na mene.

Nad ránom celkom zápalka sa láme
a prúžok dymu, svedok váhavý,
prezradí všetkým, na čo spomíname,
keď nakreslí nám jemne nad hlavy
zlomené srdce a pery zmámené,
čo klamú: nezáleží na mene.

*

Z vody (XII)

Les
odkladá si všetky staré listy,
aj tie bez adries.
Les je les
a nik ho neprerobí.
A čo má byť? Má svoje hobby.

Ale ty radšej neblúď po lese;
naplakal si sa do zásoby.
A vôbec: tu si na zlej adrese.
Les má dosť práce s prezliekaním stromov.
Choď domov.

Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.
Uletel ti biely balónik.
A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.
Dni idú, idú ako rieky k moru,
dni idú, idú a ty tak hrozne sám
pripínaš krídla predstavám.

Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.
Máš pod klobúkom krásny kolotoč.
Niekto sa pýta. Neodpovedaj.
Pozri, je jeseň zlatá ako čaj.
Pristáva práve tma, vypína motory.
Niekto len chodí, hovorí, hovorí…
To ty sám so sebou začínaš rozhovor
a je už pozde a je už neskoro.
Vybieha líška z hrdzavého lesa.
Nerozumiete sa.

Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,
a čo nám ešte zostáva?
Ešte je toho nadostač, čo zostalo a zahrdzavie.
Len sa mi pre to nerozplač.
Len si ju nechráň ako oko v hlave.

*

««« Předchozí text: Zvolenský zámok Následující text: Smutná správa »»»

lojzo | 26.11.2006 Ne 18:55 | Nedeľná chvíľka poézie | trvalý odkaz | tisk