(Vražda) na parkovisku … s (ne)veselým koncom

Stalo sa to v lete roku 1993. Spoločne s dvoma brnenskými kolegami sme cestovali na sympózium o netopieroch do Portugalska. Tesne pred odchodom som v novinách Pravda zachytil správu, podľa ktorej bolo v Belgicku počas spánku na parkovisku pri ceste zavraždené mladé dievča zo Slovenska.

Nedbajúc takéto, hrôzu naháňajúce správy a ustráchanosť rodičov, plánovali sme si po ceste obzerať krajinu a prespávať, kde to pôjde. Cestu sme si pomaličky užívali, však na starej Škoda 105 sme veľkú rýchlosť ani nemohli dosiahnuť. Noc v oblasti tesne pred Lyonom nás dostihla v krásnej pahorkatine. Pasienky s pasúcimi sa kravami, na pomerne rozľahlom trávnatom priestore parkoviska stál stôl a lavičky. Pokojne sme zatáborili, uvarili si večeru (Vitana), chlipli si z cestovného rumu a tešili sa na spánok. Po zotmení si kolegovia ustlali za plotom pri parkovisku na pasienku. Mne snaha strážiť naše veci (a samozrejme lenivosť) prikázala ľahnúť si k stolíku. Pohľad na hviezdnu nočnú oblohu je posledné čo si pamätám predtým ako som skoro bol zavraždený …

Zobudil som sa na mohutný ale tlmený hukot veľkého motora. Netušil som o čo ide, svetlá stroja s motorom mi svietili priamo do tváre a oslepovali ma. Okamžite som si spomenul na úbohú Slovenku, ktorú smrť našla niekde v Belgicku. Úplne som stuhol. A keď z obrovskej kabíny kamióna vystúpila postava a vo svetlách nákladiaku sa približovala k spacáku, cítil som sa mizerne. Nemohol som sa ani pohnúť, myslím, že ešte som sa takto nikdy predtým nebál. Temná postava vodiča mi v prudkom svetle kamióna pripadala ako prízrak a doslovné stelesnenie zla. Svetlo okolo nej vytváralo zaujímavú obrubu, podobnú svätožiare a mysľou mi vtedy krátko prebleslo, že keď už nič, tak to bude mať aspoň mystický nádych. Slabá útecha. Bol som úplne zničený, keď sa tá príšera naklonila nad moju tvár v spacáku … zbadal som hnusnú škaredú tvár a naťahujúce sa svalnaté, potetované ruky. Začal som sa pripravovať na smrť…

„Nemáš cigaretu?“ … chvíľu som neodpovedal, pretože som bol úplne osprostený, kým mi došlo, čo tá veta vlastne znamená. Po chvíli som pomaly s vytreštenými očami pokrútil hlavou, naznačujúc, že nemám. Ozruta niečo po francúzsky zahrešila, otočila sa, pomaly odkráčala k autu a nastúpila do kabíny. Už som len počkal, kým nekonečne dlhý kamión prepláva okolo mňa (nevedel som sa dočkať jeho konca a zdalo sa mi, že ubehli hodiny) … a presťahoval som sa na trávu za plot k svojim nič netušiacim spolucestujúcim.

Ráno bolo nádherné. Jasná obloha, teplo, spievajúce vtáky, radosť z prežitej noci.

Začal som baliť spacák … a myslel som si, že budem vraždiť. Spacák ukrutne smrdel, pretože v noci som si ľahol do obrovského, čerstvého a mazľavého kravského lajna …

PS: v poslednej vete som chcel napísať „hovna“, ale Sharkan tu také slová zakazuje.

PS2: Sharkane, promiň!

««« Předchozí text: Česko opouští Tatry Následující text: Jsou situace a osoby, »»»

Marcel | 24.11.2006 Pá 18:26 | Ze života, Toulky, Zábava | trvalý odkaz | tisk