Na okamih v anglickom Bradforde

Nedávno tu Sharkan umiestnil linky na videá, zobrazujúce zverstvá moslimských fanatikov. Na videá aj na vzniknutú diskusiu som si spomenul pri prechádzke cez blší trh v severoanglickom Bradforde, kde som sa na okamih ocitol spolu s manželkou Jankou počas návratu z okružnej cesty po Sardínii.

Ak si odmyslíme anglické domčeky a iné reálie, tak som sa cítil ako kedysi počas ciest na blízkom a strednom východe. Atmosféra trhu s látkami bola takmer identická s tou, ktorú som spoznal v Damašku, Istanbule, Samarkande, Buchare alebo v Urumiji. Celé mesto je zaplavené Pakistancami, sú všade viditeľní, na uliciach neprehliadnuteľní. A nie len oni. Videli sme Číňanov, Bangladéšanov, černochov, mulatov, o stredoeurópanoch nehovorím (zážitok z ulice: „Hello, can you please show me the way to the railvay station?“ – „Where are you from?“ – „We are from Slovakia“ – „ Aha, tak to musíte ísť dole touto ulicou a potom …“).

Aby bolo jasné, že predsa len sme v Európe, tu sú ďalšie fotky.

Mimochodom, „vianočná“ výzdoba mesta súvisí s blížiacim sa koncom ramadánu, kedy sa muslimovia obdarúvajú darčekmi.

Multienticita mesta ma prekvapila viac ako kedysi Amsterdam, v Anglicku som to nečakal. A tak som v byte bratranca, trochu googloval. (Mimochodom, dom v ktorom bratranec býva, vlastní Pakistanec a okrem Slovákov v ňom bývajú Poliaci, Pakistanci a Litevci: všetci sa spoločne starajú o jednu britskú mačku z ulice V meste s asi 500 tisíc obyvateľmi je možno až 25 % cudzincov (takmer 100 tisíc z Pakistanu). V 80. rokoch sa primátorom mesta stal Pakistanec, bol to vtedy prvý prípad na Britských ostrovoch. Stránka Bradfordskej univerzity prezradila, že hlavnou témou jej výskumu a štúdia sú etnické konflikty, mier, ľudské práva … Medzi pohlavármi a profesormi univerzity nájdete všetky farby ľudskej pleti.

Ale späť do ulíc.

Je to staré britské mesto, v čase priemyselnej revolúcie plné textilných fabrík. V tom období zažilo aj jednu z vĺn prisťahovalectva, tentoraz z Nemecka. Pozostatkom je celá štvrť Little Germany.

Toto je nemecký evanjelický kostol.

A toto city hall.

A ešte Pakistanská a britská štvrť.

V ulici radosti sme si ju (radosť) privodili.

Čo na záver? Z londýnskeho letiska Stansted sme tých 200 míľ do Bradfordu stopovali. Na letisku nám zastal taxikár, po krátkom rozhovore a utvrdení, že nás berie zadarmo, sme naskákali do auta. Po tom, ako sa dozvedá cieľ našej cesty, skríkne, že sme „crazy“. Ešte viac skríkne, keď mu oznamujeme, že ideme zo Sardínie. „Ja som zo Sardínie!“ Srdcia sa otvorili a doviezol nás až na londýnsky okruh. Po asi 10 minútach tu zastavuje dodávka s tmavým šoférom. Spriaznená duša, cestovateľ (celá Európa, Afrika, Keňa, Jamajka). Jamajka preto, lebo odtiaľ pochádza a má tam rodičov. Až tretí šofér je Brit. Zastal nám v prudkom lejaku na absolútne nemožnom mieste priamo na diaľnici (stopovať na diaľnici je zakázané) a zviezol nás v neskutočných zápchach takmer 180 míľ. Bývalý stopár.

V duchu počítam, koľko som tu spomenul národností. Bratranec (nevie anglicky), na otázku, či niekedy pri hľadaní zamestnania pocítil nevraživosť, bez rozmýšľania odpovedá „nikdy!“. Britský šofér v kamióne na moje dotieranie, či necíti problém s toľkými prácechtivými ľuďmi z celého sveta, valiacimi sa do Británie, tiež s odpoveďou neváha: „nie, však sú to dobrí ľudia a pracujú …“. Niekoľkokrát ma po prílete do Anglicka vybavoval imigračný úradník alebo úradníčka s turbanom na hlave alebo s bodkou, nakreslenou na čele – usmievaví Indovia.

Nie všade je to asi tak, ale v Bradforde som sa v tom „babylone“ cítil dobre. Nie je dôležitá farba ale to, že sme ľudia…

Skutočne na záver. Našiel som tu aj slovenské potraviny…

Majú tam (nielen slovenské) pivo, tlačenku, kofolu, salámy, dokonca bryndzu… Majiteľmi obchodu sú slovenskí Cigáni, ak chcete Rómovia

A toto je už zo Sardínie, keď Sharkan dovolí, napíšem viac:

««« Předchozí text: Svoboda slova v internetové realitě Následující text: Sen každé ženy »»»

Marcel | 1.11.2006 St 10:56 | Toulky, Ze života | trvalý odkaz | tisk