Hydrogeologická štruktúra Muránskej planiny

Vymedzená hydrogeologická štruktúra je budovaná na povrchu prevažne vápencami a dolomitmi (povrchový podiel: vápence 74,6 %, dolomity 17,3 %, ostatné horniny kryštalinikum a nepriepustné horniny permu a spodného triasu vystupujúce v okne Hrdzavé 8,1 %. Patri k vysokopoloženým hydrogeologickým štruktúram s priemernou nadmorskou výškou 997 m.

Muránska planina je rozsiahlou, príkrovovou kryhou silicika, ležiacou v alochtónnej pozícii na kryštaliniku pásma Kráľovej hole tvorenom granitmi a migmatitmi a na jeho autochtónnej metamorfovanej obalovej (struženíckej) sérii (bunkovité karbonáty, kremence, pestré bridlice). Južné obmedzenie Muránskej planiny tvorí významná tektonická línia smeru severovýchod-juhozápad, kosá na os synklinória a oddeľujúca muránske mezozoikum od kryštalinika pásma Kohúta (muránske žuloruly, svory, granity, migmatity, granodiority až kremité diority).

Z vnútorných tektonických línií najvýznamnejšia je tektonická línia rovnobežná s muránskou tektonickou líniou, nachádzajúca sa vo vnútornej časti planiny a prebiehajúca cez Veľkú Lúku.

Mezozoikum Muránskej planiny v šírke asi 2 km, ležiace medzi týmito tektonickými poruchami, je výrazne poklesnuté v porovnaní s ostatnou časťou planiny a tvorí výraznú priekopovú prepadlinu s predpokladanou hrúbkou karbonátov mezozoika až do 1500m. V ostatnej časti príkrovová troska Muránskej planiny uklonená na juhovýchod je mierne zvrásnená.

Na báze príkrovu sú útržky hornín permu a vrchného karbónu (sericiticko-albitické bridlice, kremité porfýry, metaarkózy, sľudnaté a grafitické bridlice, kvarcity, bázické a kyslé vulkanity neistej tektonickej príslušnosti. V ich nadloží prebieha presunová línia, nad ktorou je spodnotriasové súvrstvie pieskovcov a pestrých ílovcov (seis – spodný kampil).

Vrchnú časť súvrstvia spodného triasu tvoria vápence, vápnité ílovce a pieskovce. Na tomto nepriepustnom ílovcovo-pieskovcovom súvrství tvoriacom spodnú časť príkrovovej trosky ležia zvodnené súvrstvia vlastnej hydrogeologickej štruktúry a to v nasledovnom slede:

• strednotriasové súvrstvie sivých dolomitov
• tmavých vápencov s polohami dolomitov
• a svetlých celistvých vápencov.

V ich nadloží vystupuje hrubé súvrstvie svetlých ladinských vápencov s vložkami a polohami dolomitov.

Vyšším členom vystupujúcim hlavne v priekopovej prepadline a na menšej rozlohe pri severnom okraji planiny sú stredno- až vrchnotriasové dolomity so šošovkami lunzských vrstiev a reingrabenských bridlíc. Vyššie členy mezozoika príkrovovej trosky sú viazané výlučne na poklesnutú časť planiny. Sú to svetlé a tmavosivé masívne v lavicovité vápence s polohami červených hľuznatých vápencov (norik – rét) a napokon najvyššími členmi sú tmavé slienité vápence s polohami oolitických vápencov, bridličnatých vápencov a slienitých bridlíc a sivé a zelenkasté krinoidové vápence (lias).

Tento hrubý karbonátový komplex (500 – 1500 m) tvorený viacerými vekové i litologicky rozdielnymi súvrstviami karbonátov (vápencov a dolomitov) je ako celok dobre priepustný a predstavuje typicky planinový kras. Je zaraďovaný k úplnému krasu, pretože má vyvinuté celé bohatstvo povrchových ivpodzemných krasových foriem. Tento planinový kras Muránskej planiny (spolu so Slovenským krasom a Slovenským rajom) predstavuje najcharakteristickejší typ krasu v Západných Karpatoch.

Jednotlivé typy vápencov nevykazujú výraznejšie hydrogeologické rozdielnosti. Všetky majú významný stupeň povrchového i podzemného skrasovatenia. Podstatná časť povrchových krasových javov na povrchu planiny je viazaná na svetlé vápence wettersteinského typu (ladin). Vyplýva to však z toho, že tieto plošne zaberajú podstatnú povrchovú časť planiny.

Všetky významné vyvieračky sú viazané na vápencové horniny. Odlišný charakter hydrogeologickej priepustnosti majú dolomity a to tak dolomity anisu, ako aj dolomity ladinu až kárnu. Na rozdiel od vápencových hornín viaže sa na ne značný počet prameňov (16), avšak menších výdatností (prevažne medzi 0,1–1,0 l/s a iba 3 pramene s výdatnosťou 1–5 l/s .

Zvodnená kryha karbonátov tvoriacich hydrogeologickú štruktúru zaberá vrátane malých rozlôh priľahlého kryštalinika rozlohu 126,125 km2 a jej priemerná nadmorská výška je 997 m. Je izolovaná tak vo svojom podloží, ako i v celom obvode nepriepustnými súvrstviami.

Na juhozápade, západe, severozápade a severe, ako aj v podloží sú to nepriepustné súvrstvia spodného triasu vlastného príkrovu, na juhovýchode bariéra kryštalinika pásma Kohúta za okrajovým muránskym zlomom.

Vlastná kryha karbonátov vytvára prakticky jeden zvodnený kolektor rôznej hrúbky (priemerná hrúbka je 500 až 600 m, maximálna až 1500 m). Jej generálny úklon na JV spôsobil, že podstatná časť jej podzemných vôd sa odvodňuje pri jej jv. okraji na nepriepustnej bariére tvorenej kryštalinikom za muránskym zlomom. Podzemné vody tu vystupujú v oblasti medzi Tisovcom a Červenou Skalou v jedenástich významných krasových prameňoch. Najvýznamnejší z nich je prameň „Pod hradom“ sv. od obce Muráň s výdatnosťou 30 až 7900 l/s ( až 68 256 m3 za 24 hod t.j. na virtuálnu plochu 1 hektara natečie za ten čas do výšky 6,8 m !!!)

Severná časť hydrogeologickej štruktúry sa odvodňuje do povodia Hrona a to siedmimi významnými a niekoľkými ďalšími menej významnými krasovými prameňmi a sčasti priamo do povrchových tokov Hrona a jeho ľavostranných prítokov Župkova, Tresníka a Sviniarky.

Severozápadný okraj hydrogeologickej štruktúry, asi 8,3% (10,51 km2) z celkovej rozlohy sa odvodňuje do ľavostranného prítoku Hrona – Hronca sčasti v krasových prameňoch (2 významné krasové pramene) a sčasti priamo do povrchového toku Hronca. Je odvodňovaná v hlavnej miere prameňmi a sčasti povrchovými tokmi drénujúcimi podzemné vody karbonátov.

Prevzaté z publikácie: E. Kullman: Krasovo – puklinové vody, Bratislava 1990.
Zpracoval Ing. Marek Hrabčák

««« Předchozí text: NP Muránska planina - vyhlídky na hradě Následující text: Muránska planina zo satelitu »»»

Bohdan Dlouhý | 18.9.2006 Po 06:00 | NP Muránska planina | trvalý odkaz | tisk