Sojuz 1

Rok 1967 nebol pre kozmonautiku šťastný. V januári zahynuli pri požiari kabíny Apollo (1) Američania Virgil Grissom, Ed White a Roger Chaffee, v apríli sa kozmický let sovietskeho Sojuzu 1 skončil tragicky pre Vladimira Komarova. Dnes uplynulo od jeho smrti presne 45 rokov, tak si ho pripomeňme.

V apríli 1967 nevyzeral stav sovietskej kozmonautiky veľmi ružovo. Kozmické preteky o to, kto ako prvý pristane na Mesiaci, boli v plnom prúde, ale Sovieti začínali zaostávať. Po tom, čo v januári 1966 umrel hlavný konštruktér sovietskych rakiet Sergej Koroľov, sa éra sovietskych kozmických úspechov (1961 – prvý človek vo vesmíre, 1963 – prvá kozmonautka, 1964 – prvá viacmiestna kozmická loď, 1965 – prvý výstup kozmonauta z kozmickej lode do vesmíru) skončila a od marca 1965 nevypustili Rusi žiadnu pilotovanú kozmickú loď. Naopak Američania v rokoch 1965 – 1966 úspešne zrealizovali 10 pilotovaných letov programu Gemini, počas ktorých úspešne zvládli operácie, potrebné pre let na Mesiac (výstup do vesmíru, manévrovanie kozmických lodí, ich stretnutie na obežnej dráhe a spojenie s iným telesom).
Sovietsky šéf Brežnev, ktorý sa po zosadení Chruščova rád štylizoval do úlohy „otca kozmonautiky“, ale kozmické úspechy očakával, ba priam vyžadoval. A nový hlavný konštruktér Vasilij Mišin nemal zďaleka takú silnú pozíciu ako jeho predchodca Sergej Koroľov…

Výsledkom bolo, že termín prvého štartu nového typu kozmickej lode Sojuz (ktorá sa mala stať „sovietskym Apollom“, teda loďou, ktorá dopraví kozmonautov na Mesiac) bol určený nie odborníkmi, ale politikmi – na 24.- 26. apríla 1967 bola totiž do Karlových Varov zvolaná medzinárodná konferencia komunistických strán, prvé takéto stretnutie komunistických pohlavárov od Brežnevovho nástupu k moci, a Leonid Iljič chcel posilniť prestíž socializmu novým kozmickým prvenstvom.
A nemalo to byť prvenstvo jediné, plán letu bol veľmi ambiciózny: Po štarte Sojuzu 1 mal o deň neskôr vyštartovať Sojuz 2 – a zatiaľ čo na palube prvej lode mal byť jeden kozmonaut, posádka druhej mala byť trojčlenná. Obidve lode sa na obežnej dráhe mali spojiť, dvaja kozmonauti mali prestúpiť z jednej lode do druhej a pristáť v nej.

Vladimir Komarov bol druhým najstarším členov prvého sovietskeho oddielu kozmonautov, a jedným z dvoch, ktorí boli absolventami vysokej školy (tým druhým bol najstarší člen oddielu Pavel Beľajev). Jeho kozmonautická kariéra nebola jednoduchá – krátko po zahájení výcviku si poranil nohu, nasledovala operácia a polročné vylúčenie z prípravy. Hrozilo mu dokonca vyradenie z oddielu, keďže však Komarov robil všetko možné, aby tomu zabránil (nielen že sa podroboval rôznym vyšetreniam, aby dokázal, že je schopný zameškaný výcvik dobehnúť, ale napríklad aj argumentoval, že vzhľadom na svoje vysokoškolské vzdelanie – absolvoval prestížnu Žukovského vojenskú leteckú akadémiu – môže ostatným pomáhať pri výuke teórie), napokon sa mu podarilo do oddielu úspešne znovuzaradiť. V auguste 1962 bol náhradníkom štvrtého sovietskeho kozmonauta Pavla Popoviča, o pár týždňov neskôr mu však lekári našli nepravidelnú činnosť srdca a komisia sa zhodla, že „objavená vada nespôsobí súdruhovi Komarovovi v civilnom živote žiadne obmedzenia“ – čo znamenalo, že v kozmonautickom výcviku s ním viac nepočítajú. Zaujímavé je, že krátko predtým bola podobná srdcová nepravidelnosť nájdená u amerického kozmonauta Donalda Slaytona a stala sa dôvodom jeho vyradenia z výcviku. No zatiaľčo Slayton doktorov presvedčiť nedokázal, Komarovovi sa to po roku podarilo (ťažko povedať, nakoľko k tomu prispeli jeho nesporné kvality, nakoľko jeho neústupnosť a nakoľko blízke priateľstvo s Gagarinom a náklonnosť Koroľova), takže v októbri 1964 sa vydal do vesmíru ako veliteľ prvej viacmiestnej kozmickej lode Voschod.
V sobotu 22. apríla 1967 bol na tlačovej konferencii predstavený ako veliteľ kozmickej lode Sojuz 1 – to bolo v ZSSR novinkou, doteraz sa svet dozvedel meno sovietskeho kozmonauta vždy až po jeho štarte do vesmíru. A v nedeľu 23. apríla 1967 sa vo veku 40 rokov stal prvým sovietskym kozmonautom, ktorý štartoval do vesmíru po druhýkrát.

Veliteľ Sojuzu 1 Vladimir Michailovič Komarov podáva před štartom hlásenie predsedovi štátnej komisie.

Sojuz 1 odštartoval úspešne (mimochodom, tento let bol prvým prípadom, kedy niesla sovietska kozmická loď číslo 1, v predchádzajúcich prípadoch Vostokov a Voschodov sa číslovanie začínalo až od dvojky, prvý let bol bez čísla – a pri sovietskom utajovaní mala táto zdanlivá maličkosť veľký význam, západní špecialisti z nej usúdili, že Sojuz 2 bude nasledovať čoskoro; keby totiž nemali obidve lode letieť súčasne, nebolo by treba prvému Sojuzu číslo), zakrátko po dosiahnutí obežnej dráhy sa ale začali problémy – neodklopil sa jeden z dvoch panelov slnečných batérií, palubné systémy kozmickej lode teda dostávali výrazne menej energie, než bolo plánované, a naviac práve na nefunkčnom paneli sa nachádzalo nielen chladenie palubnej elektroniky, ale aj časť antén spojovacieho systému. To znamenalo, že krátkovlnné spojenie s riadiacim strediskom nefungovalo (Komarov teda musel používať veľmi krátke vlny), loď dostávala len 13 až 14 ampérov prúdu a naviac neodklopený panel zmenil predpokladané momenty zotrvačnosti lode, čo pomýlilo riadiaci systém. Kozmická loď sa nedokázala zorientovať automaticky, takže kozmonaut ju musel zorientovať ručne (čo so sebou nieslo zvýšenú spotrebu pohonných hmôt) a popri tom sa snažil „dohovoriť“ mechanizmu odklápania panelu so slnečnými článkami – kopal do steny lode, ale poistku zaseknutej pružiny sa mu uvolniť nepodarilo.

Fotografia, zverejnená krátko po štarte, zmiatla zahraničných expertov – považovali ju za snímok z paluby Sojuzu a boli prekvapení veľkosťou priestoru. V skutočnosti fotka vznikla na palube lietadla, v ktorom kozmonauti nacvičovali pohyb v beztiažnom stave.

Štátna komisia, ktorá zasadala na kozmodróme prakticky neustále od štartu, bola vývojom letu tiež zaskočená a začala vpodstate zmätkovať. Najprv rozhodla, že vzhľadom na problémy sa štart Sojuzu 2 odloží a poslala posádku naspäť do ubytovne. Krátko nato ale usúdila, že s neposlušným panelom by mohli pomôcť práve kozmonauti zo Sojuzu 2 – tí mali z lode do lode prerúčkovať vesmírom (Sojuzy nemali spojovacie prielezy), pričom by sa im snáď mohlo podariť panel uvolniť. Takže kozmonauti Bykovskij, Jelisejev a Chrunov išli spať s vedomím, že ráno ich čaká štart. V noci sa však komisia rozhodla let Sojuzu 2 ako príliš riskantný zrušiť (aj vhľadom na to, že aktívnou loďou pri stretávacom manévri mal byť Sojuz 1, ktorý ale v momentálnej situácii nemusel mať na manévrovanie dosť paliva ani elektrickej energie) a posádku ráno nikto nezobudil.

Sojuz 1 vyzeral takto, to ale vedel málokto.

Postupom času sa ale situácia Sojuzu 1 ešte zhoršovala – palubná elektronika sa prehrievala a automatika začala vydávať chybné povely. Výsledkom bolo, že kozmická loď začal rotovať. Komarov zasahoval do riadenia lode ručne, čím sa mu rotáciu podarilo obmedziť, opäť to však viedlo k nepredpokladanej spotrebe paliva. A zatiaľčo elektronika sa prehrievala, teplota vzduchu v Sojuze klesla na 17°C. O tom všetkom sa však riadiace stredisko dozvedelo až o niekoľko hodín neskôr, pretože kozmická loď bola počas piatich obletov (teda asi osem hodín) mimo dosahu sledovacích staníc (pôvodne predpokladané zabezpečenie spojenia sledovacími loďami, rozmiestnenými vo svetových moriach, „sa“ vzhľadom na politicky daný termín nestihlo) – bola to doba, kedy mal kozmonaut podľa plánu letu odpočívať, v tejto situácii však pochopiteľne na oddych čas nemal.

Komisia rozhodla, že let treba čím skôr ukončiť. Problémom však bolo, že pred zahájením pristávacieho manévru bolo nevyhnutné loď zorientovať, čo ale nebolo také jednoduché. Automatika nefungovala a ručná orientácia podľa Slnka bola možná len pri lete nad osvetlenou stranou Zeme. Riadiace stredisko vyvinulo nový postup – Komarov mal nad osvetlenou časťou planéty použiť ručnú orientáciu, nad nočnou časťou udržať loď v správnej polohe pomocou gyroskopov a po výstupe z tieňa spresniť orientáciu opäť ručne. Napriek tomu, že niečo podobné kozmonauti nikdy nenacvičovali, Komarov celý postup vykonal bezchybne a po znovunadviazaní rádiového spojenia hlásil: „Na osemnástom oblete sa mi podarilo loď zorientovať a nasmerovať brzdiaci motor, ktorý sa zapálil nad Afrikou v čase tri hodiny päť minút. Odhodil som prístrojovú sekciu. Zostup začal dobre. Teraz zhoria antény a spojenie sa preruší. Do videnia na Zemi.“

Komarov s Gagarinom

Pristátie ale úspešné nebolo. Neskoršie podrobné vyšetrovanie ukázalo, že zrejme zlyhalo barorelé – padákový systém začal pracovať skôr než mal; vo výške asi 11 km najprv dva vyťahovacie padáky, z ktorých jeden sa plánovane odtrhol, aby náraz pri zabrzdení nebol taký silný, druhý vo výške 9,5 km vytiahol brzdiaci padák. Ten zbrzdil kabínu z 240 m/s na 90 m/s a následne mal byť vytiahnutý hlavný padák… ten sa ale kvôli tomu, že steny jeho schránky sa podtlakom zbortili, vôbec nedostal von, takže kabína bola len mierne pribrzdená brzdiacim padákom (pre predstavu – brzdiaci padák mal plochu 14 m2, hlavný vyše 1000 m2). Komarov zistil problém a dal ručne povel na vytiahnutie záložného padákového systému – ale záložný padák sa po vytiahnutí omotal okolo lán brzdiaceho padáku a kabína dopadla voľným pádom na zem. Kozmonaut samozrejme nemal šancu taký náraz prežiť. Naviac po náraze explodovali pristávacie motory a deformované zvyšky kabíny začali horieť, takže miestni obyvatelia, ktorí k miestu katastrofy pribehli, zahádzali trosky hlinou.

Trosky Sojuzu 1

V riadiacom stredisku síce márne čakali na správy z miesta pristátia, o tragédii ale netušili – dokonca ani potom, čo k miestu havárie dorazili autá a vrtuľník pátracích oddielov. V podmienkach prísneho utajovania všetkého, čo sa týka kozmických letov, bolo totiž zakázané na správy súvisiace s kozmonautikou používať telefón či vysielačky. Vojaci z pátracích oddielov mali k dispozícii farebné svetlice, pomocou ktorých mali vyslať kódované signály. Piloti vrtuľníka po pristání videli, že kozmonaut v totálne zničenej kabíne prežiť nemohol, so signálom „kozmonaut je mŕtvy“ však tvorcovia kódu nepočítali. Letci teda vystrelili najviac poplašný signál, aký mali k dispozícii – „kozmonaut žiada o rýchlu lekársku pomoc v poľných podmienkach“, čím do situácie vniesli ešte viac zmätku.

Kozmonautovo telo, či presnejšie povedané to, čo z neho po náraze a požiari zostalo, vykopali z trosiek až o niekoľko hodín neskôr, keď na miesto nešťastia dorazila štátna komisia. Z trosiek ho vraj vyťahoval osobne Jurij Gagarin. Existujú fotografie telesných pozostatkov i zábery plačúcej vdovy z pohrebu pri kremeľskom múre, ale ja ich tu nechcem…

Pamätník na mieste tragédie

Neskôr sa objavili rôzne správy, že Komarov vedel, že nevyhnutne zahynie, že pred pristáním hovoril s premiérom Kosyginom či (prípadne aj) so svojou manželkou. Som presvedčený, že sú to obvyklé konšpiratívne bludy. Viac som ochotný veriť tomu, že po Komarovovej smrti sa jeho najbližší priateľ Gagarin vybral za Brežnevom a vytkol mu, že z politických dôvodov urýchľoval štart Sojuzu, dokonca mu vraj do tváre vychrstol pohár vodky.
Každopádne je paradoxne možné povedať, že Leonid Brežnev sa svojho kozmického prvenstva dočkal (aj keď teda takto si ho iste nepredstavoval) – Vladimir Michailovič Komarov sa stal prvým kozmonautom, ktorý zahynul počas kozmického letu.

Komarovov popol je uložený v kremeľskom múre

A na záver ešte video s Komarovovými poslednými slovami a zábermi z miesta havárie:

Zdroje:
- Pavel Toufar: Cesty, Praha 1996
- H.J.P. Arnold, C. Peebles, A. Wilson: Človek a vesmír. Cesty, Praha 1996
- Karel Pacner, Antonín Vítek: Půlstoletí kosmonautiky. Epocha, Praha 2008
- Karel Pacner: Tajný závod o Měsíc. Bohemia, Praha 1996
- David Scott, Alexei Leonov: Two sides of the Moon. Pocket Books, London 2005

««« Předchozí text: Parížsky Panthéon Následující text: Prelet Nízkymi Tatrami 2012 - 1.meraný tréning »»»

lojzo | 24.4.2012 Út 08:12 | Písně kosmické, Historie, Prostý pokec | trvalý odkaz | tisk