Parížsky Panthéon

V roku 1744 mal francúzsky kráľ Ludovít XV. zriadené detašované panovnícke pracovisko v lotrinskom meste Metz, odkiaľ riadil operácie svojich armád vo vojne proti Rakúšanom. A práve tu naňho v auguste doľahla ťažká choroba – nedopátral som sa, o akú chorobu konkrétne išlo, no lekári nevideli jeho vyhliadky príliš ružovo, predpovedali, že čoskoro sa rozlúči so životom. Situácia bola taká vážna, že dokonca jeho aktuálna milenka, madame de Chateauroux, ktorá ho sprevádzala, sa vrátila do Paríža a naopak, z metropoly narýchlo dorazila kráľovná.
Kráľovský kaplán mu síce odmietol dať rozhrešenie, pokiaľ sa verejne nevyzná zo svojich hriechov (čo napokon učinil – a toto jeho vyznanie cirkev potom so zadosťučinením rozširovala po celej krajine, aby poddaní vedeli, akého hriešneho kráľa majú), no Francúzsko bolo zrejme dosť tolerantné, za kráľovo uzdravenie sa modlilo – a on sám sľúbil, že ak sa vystrábi, nechá patrónke Paríža, svätej Geneviéve (v Česku známej ako svatá Jenovéfa, v Latinsku ako Sancta Genovefa ), postaviť reprezentatívny chrám.

---

---

A ako sa na kráľa patrí, čo sľúbil, to aj splnil – teda, aspoň sa o to pokúsil. Po prekvapujúcom vyzdravení a návrate do Paríža síce kráľovského kaplána prepustil a vrátil sa k spôsobu života, na aký bol zvyknutý predtým (čo znamená, že kráľovná fungovala len ako jeho titulárna manželka, zatiaľčo kráľ sa vrátil k svojej milenke – a keď madame de Chateauroux v decembri 1744 vo veku 27 rokov nečakane umrela, čoskoro ju v kráľovej posteli nahradila omnoho známejšia nasledovníčka, madame de Pompadour), no sľub daný svätej Geneviéve bral vážne – alebo sa ho možno len neodvážil porušiť.
Suma, ktorá bola na takú stavbu potrebná, ale bola privysoká aj pre kráľa. Síce zháňal peniaze kde vedel, dokonca zvýšil ceny lósov kráľovskej lotérie (z 20 solov na 24), aby rozdiel zisku venoval na stavbu chrámu, no ani to nestačilo. Vtedy sa ale po celom Francúzsku pustila do zbierania peňazí aj cirkev a po pár rokoch sa nazbierala suma, ktorá vyzerala postačujúco – takže Ľudovít mohol poveriť generálneho správcu kráľovských budov, umeleckých zbierok a záhrad markíza de Marignyho, aby nechal sľúbený kostol postaviť na pahorku v Latinskej štvrti, kde svätá Geneviéva podľa legendy umrela mučeníckou smrťou.

Napriek tomu, že svoju funkciu získal 18-ročný markíz evidentne vďaka protekcii (bol mladším bratom spomínanej markízy de Pompadour), zhostil sa úlohy výborne. V rokoch 1749–1751 podnikol spolu s rytcom Charlesom-Nicolasom Cochinom, architektom Jacquom-Germainom Soufflotom a pátrom Leblancom cestu do Ríma, počas ktorej sa dôkladne oboznámil s talianskou architektúrou a umením – a táto ich „Grand Tour“ následne dosť výrazne ovplyvnila vývoj architektúry, umenia a vôbec umeleckého vkusu vo Francúzsku.
A práve jednému so svojich rímskych spoločníkov, Jacquovi-Germainovi Soufflotovi, zadal markíz v roku 1755 projekt nového kostola svätej Geneviévy.

Soufflot navrhol impozantný chrám na pôdoryse gréckeho kríža (to je kríž, ktorý má všetky štyri ramená rovnako dlhé; ten druhý, s jedným ramenom dlhším, sa volá latinský), s centrálnou kupolou, v ktorom sa pokúsil skĺbiť prvky gréckej antiky, byzantskej architektúry, gotiky i talianskej renesancie. Takže vpodstate môžeme povedať, že jediné, čo v návrhu chýbalo, bol barok – štýl typický pre éru vlády predošlého francúzskeho kráľa, Ľudovíta XIV.
Soufflotov spolupracovník Maximilien Brébion konštatuje: „Hlavným cieľom pána Soufflota pri stavbe jeho kostola bolo pod jednou z najkrajších foriem skĺbiť ľahkosť gotickej konštrukcie s veľkoleposťou gréckej architektúry.“ Súčasníci označovali kostol za eklektický, dnes považujeme túto stavbu za prvé (a podľa mnohých, hlavne francúzskych autorov, aj najvýznamnejšie) dielo nového slohu – klasicizmu (len tak na okraj: nedajte sa pomýliť, keď v anglickej či francúzskej literatúre natrafíte na „neoclassicism(e)“ – je to obyčajný klasicizmus, ibaže pojem „classicism(e)“ už bol obsadený, ten používajú pre antiku – a aby to nebolo také jednoduché, občas aj pre palladiovskú renesanciu ).

Prvého augusta 1758 požehnal opát kláštora svätej Geneviévy stavenisku a začalo sa s kopaním základov. To sa však nebolo také jednoduché – jednak taká monumentálna stavba si vyžaduje aj základy úctyhodných rozmerov a druhak miesto stavby nebolo „zelenou lúkou“, už 1600 rokov predtým, v časoch rímskej Galie, sa tu ťažila hlina – takže územie bolo plné šachiet s hĺbkou až 25 metrov.
Až 6. septembra 1764 sa uskutočnilo slávnostné položenie základného kameňa. Pre túto príležitosť vytvorili maliari Pierre-Antoine Demachy a Antoine-François Callet monumentálny obraz portálu budúceho kostola v skutočnej veľkosti a pred týmto grandióznym plátnom kráľ v sprievode následníka trónu, opáta kláštora sv. Geneviévy Charlesa-Françoisa Delormeho, markíza Marignyho a architekta Soufflota položil základný kameň stavby (mimochodom, ani jeden z týchto prominentov sa dokončenia kostola nedožil).

Podobne ako v prípade iných veľkých chrámov, navrhnutých pôvodne na pôdoryse gréckeho kríža (chrám sv. Petra v Ríme, ktorý pôvodne navrhol Bramante a neskôr zmenil hlavne Michelangelo, či katedrála sv. Pavla v Londýne od Christophera Wrena), aj Soufflot musel neskôr svoju koncepciu na základe požiadaviek cirkvi prepracovať a ramená kríža predĺžiť (nenatiahol však len jedno, ale hneď dve protiľahlé), takže centrálna kompozícia kostola sa zmenila na pozdĺžnu; a pred hlavný vstup osadil monumentálny korintský portikus (to je stĺpová predsieň, alebo laicky povedané, predsadená strieška na stĺpoch).

Ako už bolo povedané, Soufflot sa okrem antiky a iných vplyvov inšpiroval aj gotikou – zatiaľ čo barokové kostoly prenášali hmotnosť svojich kupol do stien a pilierov, Soufflot namiesto stien používa hlavne stĺpy, čím vnútorný priestor chrámu otvára a prevzdušňuje. Jeho architektúra je aj v súlade s filozofiou osvietenstva a racionalizmu – konštrukčné prvky sú usporiadané do základných tvarov ako štvorce a trojuholníky, čím vpodstate položil základy konštrukčného racionalizmu, z ktorého sa neskôr vyvinula moderná funkcionalistická architektúra.

Pod celým kostolom je rozsiahla krypta, tvorené štyrmi chodbami (pod každým ramenom kríža jedna), lemovanými výklenkami pre sarkofágy. Nie je úplne podzemná, vďaka tomu, že úroveň podlahy prízemia stavby je oproti okolitému terénu zdvihnutá, je krypta zapustená len čiastočne, takže pod stropom jej chodieb sú okná. Dórske stĺpy, použité v priestoroch krypty, si Soufflot naštudoval v juhotalianskom Paeste, jedinom mieste v Taliansku, kde sa zachovali starogrécke chrámy.
Vzhľadom na prekvapujúcu veľkosť krypty je možné predpokladať, že Ľudovít XV. ju zamýšľal využiť ako mauzóleum kráľovského rodu Bourbonovcov, ale dôkaz o tom nemáme.

V roku 1769 boli hotové múry a 1776 dokončené všetky klenby. Ostávalo len prekrytie centrálneho priestoru kupolou. Stavba však neprebiehala hladko – okrem neustáleho nedostatku peňazí sa vďaka odvážnemu návrhu i kvôli nekvalitnej práci murárov stala aj terčom kritiky laikov i niektorých odborníkov. Tí tvrdili hlavne to, že navrhnutý nosný systém trojplášťovej kupoly, ktorý tvorili štyri trojice stĺpov, je nedostatočný. Soufflot už nemal čas správnosť svojho projektu preukázať – v auguste 1780 zomrel a stavbu prevzali jeho žiaci Jean-Baptiste Rondelet a Maximilien Brébion. Tí sa nechali kritikmi presvedčiť, že podpery je treba zosilniť a tak namiesto štyroch trojíc stĺpov dnes kupolu Panthéonu nesú štyri masívne podpery s trojuholníkovým prierezom.

Mimochodom, Soufflot mal roznos hmotnosti masívnej kupoly dobre vyšpekulovaný – jednak bočné tlaky zachytávali štyri lode kostola a druhak na zachytenie ťahových síl použil kamenné murivo vystužené železnou armatúrou (čo bolo novátorské riešenie – v tom čase síce bolo bežné spojenie jednotlivých kameňov železnými obručami, Soufflot však usporiadal výstuž podobne ako je to dnes v železobetónových nosníkoch; jedinou nevýhodou je, že táto technológia si vyžaduje pravidelnú údržbu, aby sa zabránilo vnikaniu vlhkosti do muriva, pretože ak výstuž skoroduje, kamene nemá čo držať pohromade a konštrukcia sa rozpadne).

Chrám bol dokončený v roku 1789, 1790 alebo dokonca až 1791, v tom sa zdroje nezhodujú, každopádne to bolo v čase, keď vo Francúzsku vypukla revolúcia – a keď v apríli 1791 zomrel jeden z jej vodcov, Honoré Mirabeau, revolučné Národné zhromaždenie začalo uvažovať o tom, že podľa vzoru Veľkej Británie, ktorá svojich velikánov pochováva vo Westminsterskom opátstve, by si aj Francúzsko malo zriadiť čestné miesto posledného odpočinku „veľkých synov vlasti“. A z niekoľkých návrhov je napokon vybraný práve nedávno dokončený, ešte nevysvätený kostol svätej Geneviévy. Je premenovaný na Panthéon (v pôvodnom význame patrí tento názov „chrámu všetkých bohov“, pričom poslanci mali nepochybne na mysli ten v Ríme, hlavne to však bolo myslené ako „pamätník veľkého Francúzska“; novovznikajúca francúzska občianska spoločnosť sa často a rada inšpiruje obdobím Rímskej republiky, ktorá je považovaná za vzor cnosti), na frontón nad vstupom (že neviete, čo je frontón? kuk sem!) je narýchlo doplnený nápis „Veľkým mužom vďačná vlasť“ a pán Antoine Chrysostome Quatremère, zvaný Quatremère de Quincy (inak povolaním všeličo možné – archeológ, filozof, umelecký kritik i politik – len architekt ani náhodou ), je poverený úpravou objektu pre nové účely. Cirkevné a náboženské symboly sú odstránené a nahradené svetskými, vyjadrujúcimi väčšinou revolučné udalosti a výdobytky. Jednotlivé lode chrámu sú zasvätené filozofii, vlastenectvu, vede a umeniu.

Po spomenutom Mirabeauovi sú do Panthéonu prenesené ostatky ďalších velikánov – filozofa Voltaira, revolučného generála Beaurepaira či spisovateľa a filozofa Rousseaua. A ako to už pri revolúciách býva, niektorí revolucionári (napríklad Jean-Paul Marat alebo markíz de Saint-Fargeau) sú po niekoľkých rokoch zase odnesení.

Potom, čo sa k moci dostal Napoleon, vrátili sa do objektu bohoslužby. Krypta, sprístupnená dodatočne vybudovaným honosným schodiskom, slúži naďalej ako pohrebisko – tentokrát pre hodnostárov cisárstva. Cisár poveruje maliara Antoine-Jeana Grosa vytvorením ústrednej monumentálnej fresky, umiestnenej v centrálnej kupole. Má to byť samozrejme obraz svätej Geneviévy, na ktorom však (ako inak) bude aj cisár, držiaci v ruke svoj Občiansky zákonník. Kým však Gros stihne svoje dielo dokončiť, Napoleon je porazený a k moci sa vracajú Bourbonovci – takže v auguste 1814 z ministerstva prichádza požiadavka nahradiť postavu Napoleona kráľom Ľudovítom XVIII. Po tom, čo Bonaparte utečie z vyhnanstva na Elbe a triumfálne vtiahne do Paríža, je príkaz v marci 1815 opäť zmenený. A napokon, po Napoleonovej porážke pri Waterloo je Gros v máji 1815 požiadaný, aby cisára opäť nahradil kráľom (ale takéto príbehy boli v tej búrlivej dobe asi napuosto noumáuní ).

Ľudovít XVIII. dekrétom z 12. apríla 1816 vracia objekt cirkvi, všetko čo pripomína jeho funkciu pamätníka, musí zmiznúť a 3. januára 1822 nechá znovuobnovený kostol svätej Geneviévy opäť slávnostne vysvätiť (keď ale dvorania kráľa žiadajú, aby nechal z chrámu vysťahovať ostatky známeho antiklerikála Voltaira, Ľudovít odpovie „Nechajte ho tam. Je už dosť potrestaný tým, že musí každý deň počúvať omšu.“).
Dlho však tento fajný dom kostolom neostane – v júli 1831 ho posledný francúzsky kráľ Ludovít Filip opäť mení na Panthéon a poveruje sochára Davida d'Angersa vytvorením nového reliéfu pre frontón. Jeden z velikánov na ňom vytesaných, generál La Fayette, však vláde nepripadá hodný takejto pocty a žiada jeho odstránenie (nepoznajúc nuansy vtedajšej politickej situácie nechápem prečo – La Fayette bol človekom, ktorý „občianskemu kráľovi“ Ľudovítovi Filipovi výrazne dopomohol k trónu). To autor (za podpory parížskej liberálnej tlače) dôrazne odmietne – a napokon je reliéf v nezmenenej podobe osadený na svoje miesto len tak akoby mimochodom, akékoľvek ceremónie vláda zatrhne.

Počas revolučného roku 1848 je Panthéon poškodený vládnym delostrelectvom, ktoré sa pokúšalo vypudiť z neho povstalcov. V marci 1851 v ňom ešte stihne fyzik Léon Foucault predviesť pokus so svojím 67 metrov dlhým kyvadlom, zaveseným pod centrálnou kupolou, ktorým dokazuje otáčanie Zeme, krátko nato, v decembri 1851, zmení prvý prezident Francúzkej republiky Ľudovít Napoleon Bonaparte (budúci cisár Napoleon III.) objekt opäť na Národnú baziliku, zasvätenú svätej Geneviéve.

Počas obliehania Paríža Prusmi v roku 1870 je krypta využívaná ako útočisko pre Parížanov, ktorí prišli o domovy, zároveň je v jej časti zriadený muničný sklad. Keď sa to dozvedia Nemci, stáva sa kostol jedným z hlavných cieľov ich delostrelectva a výsledkom je vážne poškodenie kupoly. O rok neskôr, v priebehu Parížskej komúny komunardi rozhodujú, že z kostola sa opäť stane pamätník velikánov a nad budovou zaveje červená zástava. Po porážke Komúny zreštauruje objekt architekt Louis-Victor Louvet, pričom vracia na vrchol kupoly opäť kríž. Poslednýkrát sa účel tohto fajného domu mení z kostola na Panthéon v máji 1885, po smrti Victora Huga, ktorému tu usporiadali honosný štátny pohreb.

V roku 1920 je Panthéon vyhlásený za „Monument historique“ (čo zodpovedá približne postaveniu našej Národnej kultúrnej pamiatky). V roku 1942, počas nemeckej okupácie, padli za obeť druhej svetovej vojne sochy Pierra Corneilla a Jeana-Jacqua Rousseaua – po roztavení je kov z nich použitý pre zbrojovky. Po vojne, v roku 1952, sú sochy oboch velikánov opäť v interiéri umiestnené – tentokrát, zrejme pre istotu, kamenné. Od roku 1958 sa objekt vraj už nezmenil.

Dnes je v Panthéone pochovaných (vcelku či čiastočne, dosť bežné sú urny so srdciami) 72 velikánov Francúzska (ak som dobre rátal). Genderová vyváženosť evidentne nie je silnou stránkou Francúzov, popri veľkých mužoch si tu našli miesto len dve dámy – prvou bola v roku 1907 Sophie Niaudet(ová) Berthelot(ová), aj to len vďaka svojmu manželovi, chemikovi a politikovi Marcellinovi Berthelotovi; mimochodom, obaja manželia umreli v ten istý deň – pán Marcellin skonal, keď sa dozvedel o manželkinej smrti) a druhou Marie Sklodowska-Curie (túto dvojnásobnú držiteľku Nobelovej ceny tu snáď predstavovať nemusím). Doteraz posledným velikánom, pocteným výsadou posledného odpočinku v Panthéone, sa stal v roku 2002 autor Troch mušketierov Alexander Dumas (starší).

A na záver ešte pár čísiel: Panthéon je 110 metrov dlhý, 84 metrov široký a 83 metrov vysoký. Pre porovnanie, parížska katedrála Notre Dame má dĺžku 128 metrov, šírku 69 metrov a výšku 90 metrov (to je však výška vežičky nad krížením lodí, veže na priečelí merajú len 69 metrov).

Pramene

Neil Parkyn: Sedemdesiat zázrakov architektúry. Slovart, Bratislava 2003

Alan Tilier: Paříž. Ikar, Praha 2001

José Pijoan: Dejiny umenia 8. Tatran, Bratislava 1990

http://fr.wikipedia.org/…_%28Paris%29

««« Předchozí text: Cyklosezóna začala Následující text: Sojuz 1 »»»

lojzo | 28.3.2012 St 20:37 | Fajné domy, Toulky, Prostý pokec | trvalý odkaz | tisk