Mercury MA-6 / Friendship 7

Dnes ubehlo presne pol storočia od okamihu, keď sa prvý americký kozmonaut ocitol na obežnej dráhe Zeme. Tým pánom bol John Herschel Glenn Jr. a 20. februára 1962 obletel našu planétu trikrát.

Pred ním sa už vesmírom preleteli dvaja Rusi a dvaja Američania. O Gagarinovom lete som písal pred dvoma rokmi, po ňom do kozmu nazreli Američania Alan Shepard a Virgil Grissom, to však boli len niekoľkominútové suborbitálne lety. V auguste 1961 potom Američanov nepríjemne prekvapil German Titov, ktorý strávil vo vesmíre viac než 25 hodín.
Ale poďme od začiatku.

Koncom roku 1958 začali Američania pripravovať výber budúcich kozmonautov. Najprv uvažovali o výbere spomedzi profesionálnych vedcov, doplnených o pilotov, námorníkov z ponoriek, prípadne balónových letcov a podobne. Začiatkom roku 1959 však prezident Eisenhower rozhodol, že kozmonauti budú vyberaní výhradne medzi vojenskými skúšobnými pilotmi (v Sovietskom zväze bol prvý oddiel kozmonautov vybraný rovnako spomedzi vojenských letcov, ale to vtedy v Spojených štátoch nik netušil – na rozdiel od USA, kde bol kozmický program do veľkej miery verejný, v ZSSR všetko prebiehalo v prísnom utajení).

Sedmička Mercury. Glenn v spodnom rade tretí zľava.

Z 508 pilotov, ktorí splnili požiadavky, ich zostalo po niekoľkých kolách výberov napokon sedem – a táto skupina, onedlho známa celej Amerike ako Sedmička Mercury (Mercury Seven), prípadne Pôvodná Sedmička (Original Seven), bola 9. apríla 1959 predstavená verejnosti. Tridsaťosemročný John Glenn z nej bol najstarší a najskúsenejší. Mal za sebou 59 bojových letov proti Japonsku počas druhej svetovej vojny a 90 počas kórejskej vojny (zostrelil tri MiGy – dvoch Rusov a jedného Číňana, sám bol zasiahnutý 11-krát a raz sa vrátil na základňu s lietadlom tak poškodeným, že po pristání bolo odpísané ako neopraviteľné). Po skončení kórejskej vojny slúžil ako skúšobný pilot a v júli 1957 vytvoril nový transkontinentálny rýchlostný rekord, keď preletel z Los Angeles do New Yorku za 3 hodiny 23 minút.

Glenn po svojom rekordnom transkontinentálnom lete

Keďže s letmi do vesmíru ešte nikto nemá žiadne skúsenosti, budúci kozmonauti si sami určujú pravidlá tréningu – po prvé príprava musí byť čo najťažšia a najtvrdšia (v duchu suvorovovského „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku), po druhé musia sa zapodievať všetkým, u čoho je čo i len minimálna možnosť, že by sa im mohlo hodiť, a napokon po tretie, budú sa vždy venovať tomu, čo ich práve bude baviť, aby sa vyhli znechuteniu. Tento, až nepochopiteľne benevolentný prístup, je v príkrom rozpore s podmienkami ich budúcich sovietskych kolegov, ktorých výcvik prebieha typicky vojenským spôsobom s prísnou kázňou; šéfovia NASA ho však po porade so psychológmi odsúhlasujú, vedomí si skutočnosti, že každý z adeptov na kozmický let je dostatočne silne motivovaný túžbou dostať sa do vesmíru, najlepšie ako prvý.

Členovia Sedmičky sa púšťajú do štúdia fyziky, astronómie i astronavigácie, ale aj fyziológie a medicíny. Zoznamujú sa s existujúcou i vyvíjanou raketovou technikou a podieľajú sa na vývoji budúcej kozmickej lode Mercury. Vzhľadom na zložitosť týchto systémov nie je možné, aby každý z nich preštudoval kompletnú dokumentáciu, takže si prácu rozdeľujú – každý si berie na starosť určitú časť, pričom akonáhle narazí na vec, ktorá by mohla zaujímať aj jeho kolegov, posúva im informácie.

Glenn má na starosti rozmiestnenie prístrojov v kabíne – takže často jedná s inžiniermi firmy McDonnell, ktorá kozmickú loď Mercury vyrába. Jedného dňa prichádza aj s ďalším členom Sedmičky Alanom Shepardom na jednanie s požiadavkou, aby konštruktéri do kabíny zakomponovali nejaké zariadenie pre prípad náhlej nevoľnosti kozmonauta – a ako obvykle, nasleduje obvyklá procedúra argumentov a protiargumentov o potrebnosti či zbytočnosti takéhoto palubného systému. Napokon inžinieri argumenty kozmonautov uznajú a začnú si lámať hlavy… Že si z nich kozmonauti robia srandu, pochopia až o dva dni, keď viceprezident firmy dostane poštou papierové vrecko, ktoré dobre pozná každý pasažier dopravného lietadla, na ktorom okrem podpisov Glenna a Sheparda stojí: „Predkladáme vám návrh riešenia problému nevoľnosti. Prosíme túto vzorku otestovať na použitie vo vesmíre, zistiť jej odolnosť voči nízkym a vysokým teplotám, voči vibráciám, nárazom a preťaženiu, ako aj jej kapacitu.“

V apríli 1961 je Amerika v šoku z Gagarinovho letu. Prezident Kennedy na tlačovej konferencii konštatuje: „Nikto nie je otrávený viac než ja. (…) Rusi majú veľké nosné rakety, ktoré im umožnili dosiahnuť prvenstvo pri vypustení Sputniku a aj teraz pri vyslaní prvého človeka do vesmíru. My, aspoň dúfam, budeme schopní uskutočniť takýto čin ešte v tomto roku, bez toho, aby sme ohrozili niečí život. Ale zaostávame (…) a situácia sa bude ešte nejaký čas zhoršovať.“
Najbližšie mesiace ale ukážu, že to prezident videl príliš optimisticky – USA síce vypustia v roku 1961 dvoch kozmonautov (v máji Shepard, v júli Grissom – pričom ako ďalší v poradí je určený Glenn, ktorý bol u obidvoch letov náhradníkom), takže laická verejnosť je ako-tak uspokojená, veď „Rusov dobiehame“, odborníkom je však jasné, že balistický suborbitálny „skok“ sa s obletom Zeme veľmi zrovnávať nedá. A sovietsky náskok sa ešte zreteľnejšie ukáže v auguste, kedy German Titov strávi na palube Vostoku 2 vo vesmíre viac než celý deň.

Glenn sa holí ráno pred svojím letom do vesmíru

Politici sa snažia dotlačiť NASA k rozhodnutiu vyslať Američana na obežnú dráhu ešte v roku 1961, takže koncom novembra NASA oznámi, že Glenn vyštartuje najneskôr 19. decembra, no nakoniec zvíťazí opatrnosť odborníkov a o týždeň neskôr sa dátum štartu oficiálne presunie na 16. január. Ale už tri dni po Novom roku sa kvôli poruche palivovej nádrže rakety termín štartu odkladá o ďalší týždeň. V utorok 23. januára sa ale opäť neštartuje – kvôli zlému počasiu sa štart odkladá na stredu. V stredu na štvrtok. Vo štvrtok na piatok, v piatok na sobotu. V sobotu prestáva pršať, aj keď obloha ostáva zatiahnutá. Glenn strávi vyše päť hodín v kabíne na špici 33 metrov vysokej rakety, pol hodiny pred štartom sa ale let znovu odkladá – na 1. februára.
Deň predtým sa však objavuje ďalší problém, palivo sa dostalo kam nemalo, je treba raketu rozobrať a vyčistiť, čo potrvá desať dní. Glenn odlieta z Floridy za rodinou, na kozmodróm sa vracia 9. februára, ale opäť zbytočne, zase je zlé počasie.
To už sa lekári začínajú obávať, že opakovanými odkladmi štartu sa mohol u kozmonauta vyvinúť komplex strachu a navrhujú vymeniť ho za náhradníka. Glenn to však vehementne odmieta – „Keď som vydržal čakať tri roky, tých pár dní ešte počkám.“
19. februára sa obloha nad Floridou konečne vyjasňuje, takže to vyzerá, že na druhý deň môže Mercury MA-6, kozmonautom pokrstená na Friendship 7 (každý zo Sedmičky si svoju loď pomenoval sám, pričom každý názov symbolicky obsahoval číslo 7) štartovať.

Glenn nastupuje do kozmickej lode Friendship 7

Glenn vstáva o 2:20, po ľahkých raňajkách absolvuje predštartovú lekársku prehliadku, o pol piatej si oblieka skafander. O štvrť na šesť prichádza autobusom k štartovacej rampe, kde zatiaľ technici odstraňujú poruchu na navádzacom systéme rakety. O šiestej sa s pomocou technikov nasúka do kabíny kozmickej lode, po preverení palubných systémov technici zatvárajú poklop vstupného prielezu a upevňujú ho 70-timi skrutkami. Jedna z nich sa zlomí, takže je treba všetky znovu odskrutkovať a začať nanovo, čo spôsobí 40-minútový časový sklz. Ďalšie zdržania sú spôsobené dopĺňaním paliva, opravou zaseknutého ventilu a poruchou jedného z počítačov na sledovacej stanici na Bermudách. O 9:47 raketa konečne štartuje.

Štart Mercury MA-6 / Friendship 7

Glenn si let od začiatku užíva: „Beztiažový stav vôbec nevnímam ako problém, naopak, myslím si, že som konečne našiel živel, do ktorého patrím.“ Popisuje čo vidí – Zem, Slnko a jeho západ, podľa pokynov lekárov vykonáva jednoduché testy. Senzory na jeho tele ukazujú, že je úplne kľudný a uvoľnený, pulz má 80. Pri prelete nad nočnou Austráliou sleduje, ako sa v Perthe súčasne zapínajú a vypínajú svetlá – to sa obyvatelia mesta dohodli, že týmto spôsobom kozmonauta pozdravia.

Glenn vo vesmíre (záber z kamery na palube)

Glennova fotografia Zeme cez okienko kozmickej lode. Glenn bol prvým kozmonautom, ktorý vo vesmíre fotografoval (mal so sebou malú automatickú Minoltu, ktorú si kúpil pár dní pred letom). V žiadnom prípade nešlo o oficiálnu súčasť letu – Američania sa obávali, že „niektoré štáty“ by mohli fotografovanie svojho územia z vesmíru mohli chápať ako špionáž.

Na Zemi sa ale medzitým dejú veci, o ktorých Glenn netuší: Údaje z telemetrie kozmickej lode hlásia poruchu „systému 51“, čo preložené do laickej reči znamená, že berýliový tepelný štít, ktorý má chrániť loď pri prelete atmosférou (kedy sa vďaka treniu povrch kozmickej lode rozžeraví na niekoľko tisíc stupňov), sa uvoľnil. A to znamená, že pri návrate do atmosféry kozmická loď aj s kozmonautom jednoducho zhorí.
Po porade v riadiacom stredisku vidia technici nádej v brzdiacich raketách, ktoré sú ku kozmickej lodi pripevnené kovovými páskami – a tie súčasne držia aj tepelný štít. Ak by teda kozmonaut brzdiace rakety po ich použití neodhodil, mohli by pásky uvoľnený brzdiaci štít udržať na svojom mieste. Nie je to síce isté, ale šéfkonštruktér Mercury Maxime Faget tvrdí, že by to malo fungovať.

Glenn na palube kontrolku tepelného štítu nemá, takže o ničom netuší. Po štyroch hodinách letu žiada riadiace stredisko: „Prosím, aby ste o 45 sekúnd odovzdali túto správu veliteľstvu námornej pechoty vo Washingtone. Oznámte im, že mám povinné štyri hodiny za mesiac odlietané a žiadam o ich preplatenie. Prepínam.“

To už sa končí tretí oblet zemegule a Friendship 7 sa chystá na pristánie – takže je najvyšší čas inštruovať kozmonauta, že nemá brzdiace rakety odhadzovať. Ako prvý mu to „len tak mimochodom“, aby ho nerozrušil, vraví kolega Walter Schirra, ktorý sedí v sledovacej stanici na Havaji: „John, nechaj si schránku s brzdiacimi raketami počas celej doby preletu nad Texasom!“ O chvíľu mu to isté prízvukuje texaská sledovacia stanica – a keď sa Glenn pýta na dôvod, dozvedá sa: „V tejto chvíli nemáme žiadne dôvody. Je to rozhodnutie letového veliteľstva.“
Až keď nadviaže spojenie s Floridou, kde sedí ďalší zo Sedmičky, Alan Shepard, dozvie sa od neho o podstate problému: „Nie sme si istí, či máš alebo nemáš uvoľnený štít. Myslíme si, že môžeš pristáť bez odhodenia brzdiacich rakiet.“ Pozoruhodné je, že ani v týchto chvíľach sa Glennov pulz nemení.

Posledné chvíle svojho letu popisuje Glenn neskôr takto: „Bolo jasné, že pri zostupe sa na okraji kabíny niečo trhá. Horiace sedem- až osempalcové kúsky sa trhali a svišťali okolo okienka. Snažil som sa sedieť bez pohnutia, aby som neuvolňoval dodatočné teplo z vlastného tela. Potil som sa ale odvrchu až dolu. Keď som videl kusy brzdiacich rakiet, napadlo ma, či sa ten ochranný berýliový štít naozaj nepoškodil. Keď sa to tak vezme, mohol to byť veľmi škaredý deň.“

Friendship 7 po pristání v Atlantiku. Žltá škvrna okolo lode je signálna farba.

Glenn na palube záchranného torpédoborca USS Noa.

Ako už iste tušíte, pristánie nakoniec dopadlo šťastne. Po štyroch hodinách a päťdesiatich piatich minútach letu Friendship 7 pristáva v Atlantiku. Poletová kontrola lode ukáže, že tepelný štít je v poriadku, chyba bola v kontrolnom systéme.

Triumfálne privítanie Glenna v New Yorku. Newyorčania vraj minuli na túto slávnosť tri a pol tony konfiet.

S prezidentom Kennedym a viceprezidentom Johnsonom pri kozmickej lodi Friendship 7.

John Glenn na vodných lyžiach spolu s prvou dámou Jackie Kennedy(ovou) počas víkendu u prezidentovho brata (a ministra spravodlivosti) Roberta Kennedyho v júli 1962.

John Glenn sa stal národným hrdinom, z NASA však čoskoro (v januári 1964) odišiel a dal sa na politickú dráhu. Stal sa senátorom (bol ním 24 rokov) a v roku 1984 sa dokonca pokúsil stať sa kandidátom Demokratickej strany na prezidenta USA (neúspešne – kandidatúru získal Walter Mondale a ten následne utrpel drvivú porážku, keď jeho súper Ronald Reagan zvíťazil v 49 štátoch z 50).
John Glenn sa do vesmíru ešte raz vrátil – ako 77-ročný v roku 1998 na palube raketoplánu Discovery. Ale o tom zase niekedy inokedy.

John Glenn na obálke časopisu Life, venovaného jeho letu.

John Glenn ako člen posádky Discovery v roku 1998

Pramene:
Karel Pacner: Kolumbové vesmíru, 1.díl. Paseka, Praha – Litomyšl 2007

««« Předchozí text: Galeocerdo cuvier - fosilní žralok tygří Následující text: Medvěd jeskynní (Ursus spelaeus) »»»

lojzo | 20.2.2012 Po 23:50 | Písně kosmické, Historie, Prostý pokec | trvalý odkaz | tisk