Pokec z juhu.

Navštívil ma môj dlho nevidený kamarát z Maďarska aj so svojou pani. Naše polovičky išli spať a my traja (on, ja a fľaša) sme dali reč dlho do noci. Témy, ako to už chodí medzi ľuďmi, ktorí sa dlho nevideli, sa striedali. Šport, politika, ekonómia, ženy (táto téma samozrejme len z druhého počutia, na môj dušu!). Kamarát vie skvele rozprávať príbehy zo života a tak som pre vás vybral dva príbehy z dnešného Maďarska, aj keď nie je zaručené, že sa stali tam, ale niekde v našich končinách, by som odprisahal!

Miesto prvé: preplnená električka. Na dvoch sedadlá proti sebe sedí mamička s deckom na kolenách a stará pani. Chlapček od nudy hompáľa nohami a občas sa mu podarí kopnúť starú pani do kolena či holene. Jeho matka si to nevšíma a tak sa stará pani odťahuje čoraz viac od chlapca, aby bola mimo jeho dosah. Jemu sa to však páči, a tak sa náročky naťahuje, aby na starenu nohou dočiahol. Keď už pani nemá kam uhýbať, osloví mladú mamičku.: „Mladá pani, nehnevajte sa, ale upozornite vášho chlapca, aby ma nekopal. Viete som už dosť stará, a ak ma trafí na zlom mieste, mohla by som mať problémy s mobilitou.“ Mladá žena sa rozčertila: „Dajte mi pokoj! Hádam len nebudem obmedzovať v pohybe svoje dieťa, kvôli takej starene?“ Cestujúci s vyvalenými očami sledujú scénu, ale ozvať sa nemá chuť nikto. Len jeden nesympatický rocker (baganče, kožené vypasované nohavice, holá hlava, kožená bunda s cvočkami) si vyberie z úst žuvačku a prehovorí: „Vieš zlato, že ani mňa neobmedzovali v pohybe, keď som bol decko?…“ a zároveň jemne natlačí tú žuvačku do vlasov mladej mamičky.

Miesto druhé: pôrodnica. Známemu podnikateľovi (cigánskeho pôvodu) sa má narodiť prvé vnúča. Celá rodinka (rodičia z oboch strán) aj s nádejným ockom čaká v nemocnici. Konečne sa to skončí, všetko je OK a oni môžu ísť pozrieť následníka trónu. Všetci sú nadšený, všetko prebehlo podľa predstáv. Pán podnikateľ dojatý k slzám potriasa pôrodníkovi ruku, a aby videl, že on nie je hocikto, vyberá z tašky najdrahšiu bonbonieru, aká sa dá kúpiť a s vďakou odovzdáva lekárovi. (Tu treba poznamenať, že aj keď to znie neuveriteľne, ale úplatkárstvo v maďarskom zdravotníctve je asi ešte markantnejšie, než u nás. Bude to možno aj tým, že lekári sú tam o hodne horšie platení, ako naši.) Lekár s nevôľou pozerá na škatuľu vo svojich rukách a potom ju nahnevane hádže na stôl so slovami: „Toto si môžete nechať tak pre sestričky na oddelení. U nás sú iné zvyky!“ Novopečený dedo je dosť šokovaný, ale snaží sa zachovať si úroveň. „ Nehnevajte sa pán doktor, ale je to moje prvé vnúča a tak ja neviem, čo sa patrí. Čo som pokazil, poviete mi to?“ „U nás sa za pôrod dáva minimálne 40 000,–forintov (cca 140 €)“, poučuje zblednutého podnikateľa s prevahou. Ten sa len ospravedlňuje. "Ešte raz sa na mňa nehnevajte, ja som to nevedel, ale ak dovolíte…“ po týchto slovách vezme do rúk škatuľu, otvára ju a vyberá z nej hrubý zväzok 20 000 forintových bankoviek, dve z nich z hromádky odlúpne a položí na stôl. Ostatné si nadžgá do vrecka a odchádza, slušne sa odzdraviac.

««« Předchozí text: Miroslav Fišmeister: To okno je malé! Následující text: Mercury MA-6 / Friendship 7 »»»

Ďuri | 14.2.2012 Út 16:10 | Prostý pokec, Agentura JPP | trvalý odkaz | tisk