Apollo 1

27. januára 1967, teda presne pred 45 rokmi, zahynuli počas testu kozmickej lode, ktorá neskôr dostala názov Apollo 1, kozmonauti Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee. Myslím, že si zaslúžia spomienku.

Emblém Apolla 1

Virgil Ivan „Gus“ Grissom bol druhým Američanom (a štvrtým človekom celkovo), ktorý nazrel do vesmíru – 21. júla 1961 absolvoval balistický let v kozmickej lodi Mercury, nazvanej Liberty Bell 7 (balistický let znamená, že kozmická loď sa nedostala na obežnú dráhu Zeme, raketa ju proste len vyniesla do výšky takmer 200 km a odtiaľ sa vrátila voľným pádom). Po pristání na hladinu Atlantiku sa ale kozmickej lodi nečakane odstrelil kryt vstupného prielezu (znie to zložito, ale sú to vpodstate obyčajné dvere ) a do lode sa začala hrnúť voda. Grissomovi sa podarilo z lode vyliezť a záchranné vrtuľníky sa pokúsili kabínu vytiahnuť, ale keďže tá už bola plná vody, nedokázali to. Kabína sa potopila do hĺbky vyše 4 km (a kozmonautovi, ktorému vnikala voda do skafandra, tiež k utopeniu veľa nechýbalo).
Pri následnom vyšetrovaní sa Grissom musel hájiť proti obvineniam, že pri skladaní prilby zavadil o príslušné tlačítko a kryt prielezu odstrelil sám (nebolo by to až tak prekvapujúce – priestor pre kozmonauta v kozmickej lodi Mercury bol dosť stiesnený, kozmonauti sami hovorili, že „do Mercury sa nenastupuje, Mercury si človek musí obliecť“). Vehementne tvrdil, že nie, ale keďže kozmická loď ležala na dne Atlantiku, zistiť ako to bolo naozaj, nebolo možné (až v roku 1999, keď bola kabína objavená a – vďaka sponzoringu televíznej spoločnosti Discovery Channel – vytiahnutá, sa potvrdilo, že Grissom v tom bol naozaj nevinne).

Posádka Apolla 1 – zľava Grissom, White, Chaffee.

V čase Grissomovho prvého letu už konštruktéri pracovali na kozmickej lodi, určenej pre lety k Mesiacu. Z potopenia Liberty Bell 7 si vzali poučenie a detonačný systém pre núdzové otvorenia poklopu zrušili. Okrem toho v rámci snahy o maximálnu úsporu hmotnosti (keďže nosnosť rakety bola limitovaná) rozhodli, že namiesto vzduchu budú kozmonauti dýchať čistý kyslík (počas letu postačovala tretina atmosferického tlaku, pri testoch na Zemi však bol potrebný tlak bežný).

V roku 1966 NASA zverejnila zloženie posádky pre prvý let novej kozmickej lode Apollo. Mal trvať 14 dní a jeho úlohou bolo komplexne preskúšať všetky systémy lode na orbite Zeme. Do posádky boli menovaní Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee. Grissom mal za sebou už dva kozmické lety (okrem toho, ktorý som spomínal na začiatku, ešte premiérový let dvojmiestnej kozmickej lode Gemini) a všeobecne bol považovaný za akéhosi „skúšobného pilota“ NASA. White absolvoval kozmický let jeden (počas neho sa stal prvým Američanom, ktorý vystúpil z lode do kozmického priestoru) a Chaffee bol nováčik. Štart bol naplánovaný na 21. február 1967.

Oficiálny snímok posádky Apolla 1.

Dovtedajší vývoj a skúšky Apolla neprebiehali veľmi dobre, vývoj sa oneskoroval oproti plánu a kozmická loď bola „za pochodu“ stále menená a vylepšovaná – to však malo za následok, že sa čím ďalej tým viac líšila od simulátoru, v ktorom kozmonauti trénovali. („Samozrejme, že sme mali problémy aj predtým, teraz ich je stále viac a viac. Otvorene hovorím, že pravdepodobnosť, že by tento let trval celých 14 dní, je mizivá,“ – konštatoval Grissom pri interview v januári 1967.) Necelý mesiac pred plánovaným štartom bol už ale najvyšší čas, aby si posádka začala zvykať na kabínu v podobe, v akej bude počas letu, takže šéfovia na 27. januára naplánovali komplexný test, pri ktorom mala posádka priamo v kozmickej lodi, už namontovanej na špici rakety na kozmodróme, simulovať všetky operácie až do okamihu štartu. Vpodstate jediným rozdielom oproti skutočnému letu bolo to, že v rakete nebolo palivo.

„Nie že by sme ti neverili, Joe, ale tentokrát sme sa rozhodli obrátiť vyššie,“ – napísali kozmonauti Grissom, White a Chaffee na túto fotku, venovanú Josephovi Sheaovi, šéfovi programu Apollo.

V deň testu si Grissom, veliteľ záložnej posádky Walter Schirra, šéfkozmonaut Donald Slayton a šéfmanažér programu Apollo Joseph Shea zašli na obed. Ako obvykle, reč sa točila okolo problémov, Grissom kritizoval Sheu, až to vyvrcholilo otázkou – „Sakra, Joe, keď si myslíš, že ten bastard bude lietať, prečo si nesadneš do kabíny s nami, aby si si vyskúšal, aké to je?“ Shea síce najprv odporoval, ale keď si tú myšlienku nechal prejsť hlavou, zvážil, že to nie je zlý nápad, vyskúšať si „na vlastnej koži“, ako loď funguje. Keď prichádzali k štartovacej rampe, bol rozhodnutý, že zalezie pod sedačky kozmonautov a absolvuje tam celý test. Napokon si to predsa len rozmyslel, pretože si uvedomil, že tak či tak na tom nebude rovnako ako posádka, lebo v kabíne nebola možnosť pripojenia štvrtých slúchadiel (chvíľu uvažoval o možnosti natiahnuť kábel zvonka, čo by ale znemožnilo hermeticky uzavrieť vstupný poklop). O jednej popoludní teda nastúpili do kozmickej lode len traja kozmonauti a do kabíny bol napumpovaný kyslík…

Kozmonauti prichádzajú ku kozmickej lodi. Fotka je z osudného 27. januára a je teda zrejme ich poslednou fotografiou.

Od začiatku sa kozmonauti potýkali s problémami – najprv sa v kabíne spolu s kyslíkom objavil nepríjemný zápach, ten sa síce podarilo čistiacemu systému eliminovať, po chvíli sa však objavil znovu. Okrem toho nefungovala komunikácia – kozmonauti počuli v slúchadlách hlasné praskanie statickej elektriny, čo Grissom komentoval: „Ako chcete s nami hovoriť, keď budeme na Mesiaci, keď vás nepočujeme ani na päť míľ?“ (test nebol riadený zo strediska v Houstone, ako by tomu bolo pri skutočnom lete, ale z krytu na kozmodróme). Technici po dlhšom čase konečne prišli na príčinu – jeden z mikrofónov sa nevypínal, snaha o jej odstránenie však bola márna. To už trval test vyše päť hodín a technici už navrhovali, aby pre dnešok skončil – vraj bude lepšie problémy v kľude odstrániť a test odznova zopakovať. Vedúci testu však rozhodol, že spravia len niekoľkominútovú prestávku a o 18:31 budú pokračovať.

Kozmonauti Chaffee, White a Grissom v kabíne.

O 18:30:54 prístroje zaregistrovali zakolísanie napätia v jednom z dvoch hlavných elektrických vedení. Nikto už nezistí, čo sa presne stalo, vyšetrovanie však za najpravdepodobnejšiu príčinu označilo poškodenie izolácie na niektorom z káblov pod veliteľským kreslom. Tam preskočila iskra a tá v atmosfére čistého kyslíka spôsobila výbuch. Oheň sa šíril bleskovo, už o 18:31:04 hlási Chaffee (ktorý ako jediný mohol vidieť pod Grissomovo kreslo): „Máme oheň v lodi!“ Vzápätí nato opakuje White: „Vypukol tu požiar.“ Grissom, ktorý má plamene priamo pod zadkom, sa snaží dostať z ich dosahu, padá však za kreslo. White, ktorý sedí v strednom kresle priamo pod vstupným prielezom, zatiaľ postupuje presne podľa predpisov a snaží sa poklop otvoriť. Problém je v tom, že jeho konštrukcia prakticky neumožňuje otvoriť ho rýchlejšie než za 90 sekúnd – a okrem toho, v kabíne spolu s teplotou rastie aj tlak a poklop sa otvára smerom dovnútra, takže otvoriť ho proti pretlaku nemá šancu. „Dostaňte nás von!“ – stihne ešte zakričať Chaffee predtým, než kabína 18:31:19 v dôsledku vnútorného pretlaku praskne a plamene sa vyvalia von, kde zapália všetky horľavé predmety a zaženú technikov, ktorí sa vrhli k lodi s ručnými hasiacimi prístrojmi. Dvadsaťsedem technikov sa priotrávi jedovatými splodinami. Záchranári s dýchacími prístrojmi dorazia približne po minúte, ale kým sa im podarí otvoriť poklop, prejde takmer päť minút. To už je príliš neskoro – v kozmickej lodi, plnej dymu, nachádzajú telá troch kozmonautov bez známok života. Skafandre ich síce uchránili pred plameňmi, príčinou smrti ale bolo udusenie.

Pohľad dovnútra kabíny po požiari.

Napriek tomu, že vojna vo Vietname v tom čase pripravovala každý deň o život desiatky Američanov, tragédia na kozmodróme Spojenými štátmi otriasla. NASA hneď zostavila vyšetrovaciu komisiu a výsledkom jej práce bola 3300-stranová správa. Stav zhorenej kabíny síce neumožnil stopercentne určiť príčinu požiaru, komisia ale dôkladne preverila celý postup vzniku Apolla a nielenže poukázala na chyby a závady, ale aj otvorene označila ich vinníkov. Napriek tomu Kongres vzniesol námietky, že komisia nebola nezávislá a zriadil vlastný vyšetrovací výbor, ktorý dokonca uvažoval o zrušení NASA.
Trochu zjednodušene sa dá povedať, že existenciu NASA napokon zachránil kozmonaut Frank Borman (inak vraj najlepší priateľ Edwarda Whita) , ktorý vo svojom pôsobivom vystúpení pred vyšetrovacím výborom Kongresu vyhlásil: „Čo bolo príčinou? Zlyhanie predstavivosti. Vždy sme vedeli o možnosti požiaru v kozmickej lodi. Ale strach sme mali z toho, že sa to stane vo vesmíre, tristo kilometrov od požiarnej stanice. Toho sme sa báli. Nikto neveril, že že by k tomu mohlo dôjsť na Zemi, inak by bol test klasifikovaný ako rizikový. Ale nebol… skrátka to nikoho nenapadlo. Tak čia to bola chyba? (…) Už som to tu povedal niekoľkokrát – všetko, čo sa Vám snažíme povedať je, že máme dôveru v náš manažment, v našich inžinierov a v samých seba. Hlavná otázka znie: Máte dôveru Vy v nás?“

Fotografia z vyšetrovania – zhorená kabína Apolla 1 bez vrchného plášťa.

Každopádne výsledkom bolo, že NASA bola výrazne reorganizovaná a „padli hlavy“ viacerých zodpovedných – Josepha Sheu (ktorý neskôr začal trpieť depresiami a nervovo sa zrútil) nahradil vo funkcii šéfmanažéra programu Apollo George Low a ten sa pustil do práce z gruntu, takže šéfkozmonaut Slayton mohol konštatovať: „George Low dokázal vštiepiť všetkým spolupracovníkom, ktorých viedol, zmysel pre obetavosť a cieľavedomosť. My, tím astronautov, sme s úžasom sledovali, ako nová loď Apollo rastie pred našimi očami. V tom čase sme začali veriť tomu, že budujú niečo, v čom budeme môcť bezpečne lietať. Po tom, čo sa stalo Gusovi, Edovi a Rogerovi, to nebolo málo.“

Na záver si neodpustím často citované slová „Gusa“ Grissoma, ktoré vyslovil dva roky pred svojou tragickou smrťou: „Ak zahynieme, netrúchlite za nami. Máme riskantné povolanie a toto riziko na seba berieme. Vesmírny program je pre túto krajinu príliš dôležitý, než aby sa nadmieru zdržal, ak by došlo k nešťastiu. (…) Dobývanie vesmíru stojí za pár životov. Naša Bohom nám daná zvedavosť nás núti letieť tam osobne, pretože vlastne len človek dokáže popísať Mesiac spôsobom zrozumiteľným inému človeku.“
A ešte dodám, že šéfkozmonaut Donald Slayton (ktorý vyberal kozmonautov do jednotlivých posádok) neskôr vyhlásil, že nebyť tejto tragédie, prvým človekom na Mesiaci by sa s najväčšou pravdepodobnosťou stal Virgil Grissom.

««« Předchozí text: Spevníček za odmenu - pre Jaga Následující text: Hrátky s drakem vyhodnoceny »»»

lojzo | 27.1.2012 Pá 22:37 | Písně kosmické, Historie, Prostý pokec | trvalý odkaz | tisk