Dnešný oslávenec: A. M. Cassandre

Francúzsky maliar, výtvarník (grafik a typograf) a hlavne jeden z najvýznamnejších autorov plagátov v 20. storočí.
Vlastným menom Adolphe Jean-Marie Mouron, narodený 24. januára 1901 v Charkove (vtedy Rusko, dnes Ukrajina), umrel 17. júna 1968 v Paríži.

Narodil sa síce na Ukrajine, ale v rodine francúzskeho obchodníka s vínom, ako najmladší z piatich detí. Detstvo strávil striedavo v Rusku a vo Francúzsku, v roku 1915 sa rodina definitívne vracia do Paríža, kde Adolphe zmaturuje a po prvej svetovej vojne začína študovať na tamojšej École des Beaux-Arts (niečo ako naša akadémii výtvarných umení), neskôr na Akadémie Julian. V roku 1921 sa začína venovať tvorbe plagátov, aby bol finančne nezávislý. Od roku 1922 má vlastný ateliér na Montparnasse a v tom čase začína všetky práce pre reklamu podpisovať pseudonymom „A.M.Cassandre“ (občas aj „Mauron Cassandre“).

Au Bucheron (Drevorubač, 1923), prvý úspešný Cassandrov plagát – reklama obchodu s nábytkom, štýlovo ešte viac-menej secesia. V roku 1925 získava prvú cenu na Medzinárodnej výstave moderného dekoratívneho a priemyselného umenia (ktorá vpodstate vytvorila či aspoň zosumarizovala štýl art deco) a Cassandre sa stáva vyhľadávaným reklamným výtvarníkom.

Reklama na aperitív Pivolo (1923), ovplyvnená kubizmom a abstraktnými maľbami Braqua a Picassa.

Plagát pre denník L'Intransigeant (1925). Výrazný kontrast, úderná kompozícia, jednoduchá geometria a odvážny nápad dať na plagát len časť názvu zadávateľa – a výsledkom je jeden z Cassandrových najznámejších plagátov. Motív si L'Intransigeant následne nechal zapísať ako ochrannú známku.

V roku 1926 zakladá reklamnú agentúru Alliance Graphique, pomocou ktorej v praxi presadzuje svoju teóriu, že „navrhnúť plagát znamená vyriešiť tri problémy – technický, komerčný a poetický (…) jazykom, ktorému porozumie bežný človek“.
Jeho klasické plagáty v štýle art deco (tento pojem vznikol až následne, v šesťdesiatych rokoch, na označenie dekoratívneho umenia 20-tych a 30-tych rokov, ktoré vzdávalo hold „modernému životu“), z ktorých je zrejmý obdiv k modernej technike (vlaky, parníky, telegraf) sú dodnes napodobňované a citované. Jeho typický štýl je ľahko rozoznateľný a možno vás prekvapí, koľko všeobecne známych vizuálnych symbolov pochádza z hlavy tohto pána.

Bol prvým, kto zredukoval plagát na zreteľné vizuálne posolstvo, čitateľné z pohybujúceho sa dopravného prostriedku (že to časom viedlo k dnešným „lesom“ bilboardov popri cestách, je už druhá vec), ako prvý tiež použil „komixový“ princíp radenia plagátov do sérií.
Okrem plagátov vytvára aj niekoľko typických „art deco“ typov písma – Bifur, Acier Noir či Piegnot (gúglite, sú zaujímavé ). A na plagátoch zásadne používal len kapitálky (t.j. veľké písmená), kvôli lepšej čitateľnosti.

Vermut Dubonnet (1932) – prvá plagátová séria.

Čiapky Grand Sport (1931)

Vláčiky : Étoile du Nord a Nord-Express (všetky tri 1927)…

…Wagon-Bar (1932),…

…lodičky: New Statendam (1929),…

…L´Atlantique (1931)…

…a Normandie (1935),…

…lietadlo (Air Orient, 1932)…

…a nakoniec bicykel (Bicykle Brillant, 1932).

Začiatkom tridsiatych rokov sa dočká uznania aj v parížskych akademických kruhoch – v roku 1933 je menovaný za profesora grafického dizajnu na École nationale supérieure des arts décoratifs (škola dekoratívnych umení) a neskôr aj na École supérieure d'arts graphiques (grafická priemyslovka).

V rokoch 1936–1939 žije v USA, kde okrem plagátov pre Container Corporation of America navrhuje aj obálky módneho časopisu Harper´s Bazaar (väčšinou surrealistické). V Amerike sa ale nestretáva s veľkým pochopením, tamojšia plagátová tvorba sa od európskej líši a okrem toho do módy už prichádzajú plagáty s fotografiami. To ho privádza k rozhodnutiam vrátiť sa do Európy a prestať s tvorbou reklamných plagátov.

Z amerického obdobia: Container Corporation of America

Po návrate do Paríža sa rozvádza s manželkou a hlási do francúzskej armády, kde slúži až do kapitulácie Francúzska. Počas nemeckej okupácie sa živí divadelnými plagátmi, návrhmi kostýmov a maľbami divadelných dekorácií.
Zaujímavé je, že jeho tvorba po roku 1939 je v príkrom kontraste voči dielam z predošlého obdobia – zatiaľčo pre jeho art deco plagáty je typická geometrická čistota a jednoduchosť tvarov, divadelné návrhy sú „lyrické“ a plné romantických kudrliniek.

Po vojne sa po druhýkrát žení (1947) a pol roka žije v Taliansku, odkiaľ sa vracia na jeseň 1948, aby „v talianskom štýle“ navrhol vizuál pre Medzinárodný hudobný festival v Aix-en-Provence, vrátane dekorácií a kostýmov pre ústredné operné predstavenie festivalu – Mozartovho Dona Giovanniho. Jeho práca má veľký úspech a medzinárodný ohlas, ktorý Cassandrovi vynesie Rád čestnej légie.

Cestovanie – Benátky (1951). Plagát z povojnového obdobia – silný vizuálny účinok zostal, ale geometrická čistota sa vytratila.

V roku 1954 sa rozvádza aj s druhou manželkou a v druhej polovici 50-tych rokov navrhuje scény a kostýmy pre rôzne divadlá – okrem francúzskych aj pre monackú či bavorskú operu, popri tom sa venuje aj maliarstvu a typografii (navrhuje napríklad sady písma pre písacie stroje Olivetti). V roku 1962 je povýšený na dôstojníka Čestnej légie a z roku 1963 pochádza jeho posledné „veľké“ dielo – logo módneho domu Yves Saint-Laurent.

Yves Saint-Laurent

V tom čase už trpí záchvatmi depresie a „hľadá sa“ nanovo – po dvadsiatich rokoch sa sťahuje z Paríža, aby neďaleko Lyonu založil Inštitút medzinárodného umenia, to sa mu však nepodarí. Roku 1965 sa vracia do Paríža, jeho depresie ešte zhoršuje politická situácia (rok 1968 bol búrlivý nielen v Československu, Parížom od jari otriasali študentské protesty), čo ho v júni 1968 dovedie až k samovražde.

««« Předchozí text: Hrátky s drakem Následující text: Drive »»»

lojzo | 24.1.2012 Út 21:09 | Historie, Prostý pokec | trvalý odkaz | tisk