Dnešný oslávenec: Michail Gorbačov

Už sme tu mali celú kopu oslávencov – takže si dáme na nejaký čas prestávku. Ale toho dnešného ešte spomenúť musím.

Sovietsky politik a štátnik, nositeľ Nobelovej ceny za mier. Generálny tajomník ÚV KSSZ, prvý i posledný prezident Zväzu sovietskych socialistických republík.
Celým menom Michail Sergejevič Gorbačov, narodený 2. marca 1931 v dedinke Privoľnoje (Stavropolský kraj, Rusko), dnes slávi 80. narodeniny.

Narodil sa v stalinskom Sovietskom zväze, v pomerne chudobnej rodine kombajnistu a kolchozníčky – ako sám vraví „na slame ako Ježiš Kristus“. Vyštudoval právo na Lomonosovovej univerzite v Moskve, neskôr ešte Poľnohospodársky inštitút. Od roku 1974 bol poslancom Najvyššieho Sovietu (sovietskeho parlamentu), v roku 1980 sa stáva členom Politbyra ÚV KSSZ (ak si náhodou niekto tú skratku nepamätá, tak to bol Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu). Po smrti Leonida Brežneva sa stal členom tímu jeho nástupcu Jurija Andropova, ktorý ale tiež čoskoro umrel – a nahradil ho neostalinista Konstantin Černenko.

Do povedomia verejnosti mimo ZSSR vstúpil Gorbačov v roku 1984, keď ako vedúci sovietskej delegácie rokoval vo Veľkej Británii s Margaret Thatcher(ovou) a zapôsobil úplne iným dojmom, než na aký bol svet u sovietskych lídrov zvyknutý. Čoskoro nato umiera aj Černenko a na čelo Sovietskeho zväzu sa prekvapujúco dostáva práve Michail Gorbačov (pri jeho voľbe rozhodlo asi najviac to, že ho podporil dlhoročný minister zahraničia Andrej Gromyko, ktorý okrem iného vyhlásil „Súdruhovia, ten človek má milý úsmev, ale železné zuby“).

Prvý oficiálny portrét – ešte s retušovanou škvrnou.

Pamätám sa, že slovenská Pravda oznámila Gorbačovovo zvolenie zároveň so správou o Černenkovej smrti (a nemám dôvod myslieť si, že u iných „ústredných tlačových orgánov“ komunistických strán to bolo inak) a že titulnej strane dominovala väčšia fotografia Gorbačova, pod ktorou bola len menšia Černenkova (predtým pri úmrtiach Brežneva i Andropova bola na titulke prakticky len fotografia zosnulého, jeho nástupcu človek mohol len predpokladať podľa toho, kto bol predsedom komisie pre štátny pohreb). No ale dosť morbídností.

Hneď po nástupe k moci začal Gorbačov meniť vnútornú i zahraničnú politiku ZSSR a zavádzať ekonomické reformy – obnovil možnosť súkromného vlastníctva (ktoré v Rusku bolo možné naposledy za Leninovej Novej ekonomickej politiky v roku 1925), prepustil politických väzňov („Vráťte sa domov, do Moskvy, do svojho bytu, do svojej práce,“ – zatelefonoval vraj v decembri 1986 najslávnejšiemu z nich, fyzikovi Andrejovi Sacharovovi, ktorý bol vo vyhnanstve v meste Gorkij), výrazne obmedzil cenzúru a zaviedol prohibíciu.

Začal jednať s Reaganom a sťahovať sovietske vojská z Afganistanu. V rokoch 1986 – 1987 si obišiel všetky svoje východoeurópske „kolónie“ a hoci jeho návštevy vzbudili veľké očakávania verejnosti (v máji 1987 to výborne vystihol Miloš Kopecký vo svojom slávnom prejave na zjazde českých dramatických umelcov – „Soudruh Gorbačov byl u nás mimořádně spontánně vítán. Jen jako představitel spřátelené země? Ne, jako naděje. Slovo Gorbačov se do češtiny překládá jako naděje.“), on len informoval miestnych najvyšších súdruhov, že Moskva im už nič predpisovať nebude. Krátko nato oficiálne opustil Brežnevovu doktrínu „obmedzenej suverenity“ – čiže umožnil satelitným krajinám rozhodovať o svojom politickom smerovaní (hovorca Kremľa Gennadij Gerasimov toto rozhodnutie nazval Sinatrovou doktrínou – podľa jeho hitu My way). Jednoducho zhrnuté – Gorbačov ukončil studenú vojnu a spustil vlnu protikomunistických revolúcií vo východnej Európe. V roku 1990 bol ocenený Nobelovou cenou za mier.

Na domácej pôde ale už taký úspešný nebol. Stal sa síce prezidentom Sovietskeho zväzu, ten sa mu však rozpadol pod rukami. Pokus o puč zo strany konzervatívnych komunistov v auguste 1991 bol síce neúspešný, ale po ňom už ostal Gorbačov len viac-menej formálnym prezidentom bez reálnej moci (tú prevzal prezident Ruska Boris Jeľcin). V decembri 1991 odstupuje z funkcie sovietskeho prezidenta, ktorá tým pádom zaniká.

Dnes kritizuje Putina za to, že v Rusku obmedzuje demokraciu. Podporu u spoluobčanov ale nemá – v roku 1996 sa pokúša kandidovať v prezidentských voľbách, ale získa len jedno percento hlasov.

Na Západe uznávaný a oslavovaný, v Rusku nenávidený („Gorby je boh, Горбачёв je diabol“ – hovorí s trpkým úsmevom). Dnes slávi okrúhlu osemdesiatku. O hĺbkach zmien, ktoré spôsobil svedčí aj to, že ju neslávi vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSSZ.

««« Předchozí text: Souboj živlů Následující text: Mobily, fejsbúk a demokracia »»»

lojzo | 2.3.2011 St 21:33 | Historie, Prostý pokec | trvalý odkaz | tisk