Lednicko-valtický areál zo sedla (bicykla) - sever

„Ten kraj do Česka nepatří
Ten připlul z francouzských rovin
A italských strání sem
Na moravskou zem“
- začína báseň architekta, divadelníka, a ako vidíte, aj básnika Davida Vávru, venovaná kraju v okolí Lednice, Valtíc a Mikulova.

Územie, o ktorom je reč, bolo od raného stredoveku majetkom rodu Liechtensteinovcov, ktorého príslušníci sa v priebehu storočí vypracovali z hofmajstrov rakúskeho vojvodu až na suverénne kniežatá a zaradili sa medzi najbohatšie európske rody. Jadrom ich panstva boli dva zámky – Valtice slúžili ako zimné sídlo (od roku 1606 boli hlavnou liechtensteinovskou rezidenciou – a o postavení rodu v tej dobe svedčí fakt, že Karel I. Liechtenstein bol po porážke českej šľachty v bitke na Bielej Hore v roku 1620 českým miestokráľom), Lednice ako letné.

A zatiaľ čo valtický zámok sa od čias baroka vpodstate nezmenil, Lednice, ktorú Liechtensteinovci okrem „letného bytu“ využívali aj ako „hosťovský zámok“ pre rôzne významné návštevy, sa v priebehu vekov zmenila niekoľkokrát dosť radikálne – zrejme sa domáci páni snažili vzácnych hostí ohúriť vždy najmódnejšími trendami. Takže pôvodnú gotickú pevnosť vystriedala renesančná vila a neskôr ranobarokový zámok. Ten koncom 17. storočia Johann Bernard Fischer z Erlachu prestaval na rezidenciu v štýle vrcholného baroka s honosnými stajňami a oranžériou, v rokoch 1766–72 bol celý areál prebudovaný v duchu klasicizmu, začiatkom 19. storočia mu Joseph Georg Kornhäusel dal empírové fasády a dnešná podoba je výsledkom romantickej prestavby v rokoch 1845–58 v duchu tudorovskej gotiky (ktorú knieža Alois Josef II. spoznal priamo v Británii, keď bol vyslancom rakúskeho cisára na korunovácii kráľovnej Viktórie v roku 1838 – a domov si priviezol nielen zážitky, ale aj architektonické traktáty a dokonca aj architekta Petra Huberta Desvignesa). Desvignes je autorom lednického skleníka, prestavba samotného zámku prebehla v rokoch 1845–58 pod vedením mladého viedenského architekta Georga Wingelmüllera.

Ale ako asi všetci tušíte, samotné zámky nie sú tým, vďaka čomu bol lednicko-valtický areál v roku 1996 zapísaný do zoznamu pamiatok svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Tým najvzácnejším (a najkrajším) je jedinečné spojenie pôvodnej a človekom vytvorenej krajiny (LVA je považovaný za najväčšie človekom vytvorené územie Európy), symbióza anglického parku s francúzskou barokovou záhradou, vodnými plochami rybníkov a tokom Dyje, doplnená architektonickými akcentami „drobných“ stavieb, štýlovo zahŕňajúcich gotiku, barok, klasicizmus i empír.

Ale dosť už rečí, vy ste sem zrejme prišli kvôli fotkám. Takže poďme na to.

Začneme priamo v centre Lednice – radnica. Trochu eklektická, ale milá.

Príjemný priestor vo vnútrobloku radnice.

Brána do areálu sídla bývalého lednického záhradníka Wilhelma Laucheho. Tehly evidentne pochádzajú z liechtensteinskej tehelne v Poštornej.

Lednický zámok – rozprávková tudorovská gotika. Neviem, koľko rozprávok sa tu už natáčalo a ešte natáčať bude.

Lednický zámok – krídlo pri koniarňach.

Na ťažkej štvorhrannej veži s renesančnou, kameň imitujúcou nárožnou bosážou a empírovými oknami so segmentovým nadpražím pôsobí tudorovské cimburie trochu čudne.

Najvyššia, najdrahšia a asi aj najznámejšia „drobná“ stavba lednicko-valtického areálu – minaret. Tentokrát sme sa až k nemu nedostali, ale kopu krásnych fotiek si môžete pozrieť tu.

Obelisk „Facka“. Ako vidíte, informačná tabuľa nám toho veľa nepovedala, ale podrobné informácie aj krásne fotky nájdete tu.

Janohrad / Janův hrad / Johannesburg / Hansenburg. V období romantizmu sa každý šľachtic rád popýšil nejakou tou zrúcaninou hradu. A keďže Jan z Liechtensteinu žiadnu nemal, nechal si ju postaviť (Josef Hardtmuth, 1807–10).

Ešte raz Janohrad. Na predošlej fotke je nevesta, na tejto naše mláďa.

Lovecký zámeček. Pochádza z rokov 1805–06, autorom je (rovnako ako u Janohradu) Josef Hardtmuth. Napriek názvu svojmu pôvodnému účelu slúžil len krátko, jeho funkciu prevzal práve Janohrad a z tohto fajného domu sa stala horáreň.

Rybničný zámeček / Teichsalett. Ako som už spomínal, názorná učebnica klasicizmu. Malý, ale veľmi fajný dom. Viac fotiek a história tu.

Hraničný zámeček. Pôvodne liechtensteinská „rekreačná chatka“ na brehu rybníka. Stojí na vtedajšej hranici medzi Moravou a Dolným Rakúskom (Valtice a okolie pripadli Československu až rozhodnutím medzinárodného súdu v roku 1920).

Dnes je v Hraničnom zámočku nóbl reštaurácia a príjemnou cykloterasou (teda až na tie ceny). A miestne mačky si okoloidúcich cyklistov tiež obľúbili.

Pútavý pútač na vináreň (ak sa nemýlim, v dedinke Bulhary – ale bez záruky).

Podivná veža kostola v Podivíne.

Tu je na dnes všetko, po krátkom vodnatom intermezze sa nabudúce pozrieme na juh.

««« Předchozí text: Můj time manadement V Následující text: Lednicko-valtický areál zo sedla (bicykla) - intermezzo »»»

lojzo | 15.8.2010 Ne 11:14 | Fajné domy, Lednicko-valtický areál, Toulky | trvalý odkaz | tisk