Bazilika Sacré-Coeur de Montmartre

Basilique du Sacré-Coeur de Montmartre, Paris.

Montmartre, kopec na severe Paríža, dostal svoje meno (pôvodne „Mont des Martyrs“, teda „kopec mučeníkov) na pamiatku svätého Denisa, prvého parížskeho biskupa, ktorý tu bol v druhej polovici 3. storočia spolu s dvoma kumpánmi sťatý (mečom, nie alkoholom!). Po poprave vstal, zobral si hlavu a odišiel. V modlitbách prešiel niekoľko kilometrov, kým zistil, že je mŕtvy a až potom padol (mimochodom, dnes patrí medzi 14 „svätých pomocníkov“, ku ktorým sa katolíci modlia pri rôznych zdravotným ťažkostiach – v jeho kompetencii je bolesť hlavy). A keďže okrem toho je aj patrónom Paríža, a dokonca aj jedným z patrónov celého Francúzska, bolo by zaujímavé zistiť, či Francúzov bolí hlava menej než príslušníkov iných národov (spolieham sa, že keď si to tu prečíta Wu, možno sa do toho pustí ).

Pohľad na Montmartre so Sacré-Coeur z katedrály Notre Dame.

Tak teda hovorí tradícia. Historici sa prikláňajú skôr k názoru, že meno kopca je staršie a znelo pôvodne Mont Martis (našiel som aj Mont Martys, ako nelatiník si netrúfam rozhodnúť, ktorý tvar je správny), teda Marsov kopec. Nech je to už akokoľvek, v stredoveku tu vznikol benediktínsky kláštor, ktorý zaberal značnú časť Montmartru. 15. augusta 1534 v tunajšej kaplnke Ignác z Loyoly, František Xaverský a ďalší piati študenti parížskej univerzity založili Spoločnosť Ježišovu – teda rád jezuitov – jeden z najvýznamnejších rehoľných rádov, známy na jednej strane svojou podporou vedy a vzdelania, na druhej strane bigotným katolicizmom a až zúrivou protireformačnou orientáciou. Kláštor vydržal až do konca 18. storočia – presnejšie do francúzskej revolúcie, počas ktorej bol revolučnými masami zlikvidovaný.

Sacré-Coeur z Víťazného oblúka.

História dnešnej baziliky Svätého srdca (Sacré-Coeur) začína v roku 1870, kedy vo Francúzsku zúrila vojna s Bismarckovým Pruskom. Začal ju 19. júna 1870 francúzsky cisár Napoleon III., (nepáčilo sa mu, že Prusko po víťazstve v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 začalo hrať v Európe príliš významnú úlohu), ktorý síce čoskoro zistil, že Bismarck je silnejší, než predpokladal, ale to už bolo neskoro. Koncom júla sa Napoleon III. osobne postavil na čelo francúzskej armády, ale už 2. septembra museli Francúzi kapitulovať a cisár sa stal zajatcom pruského kráľa. Francúzi zareagovali veľmi svojsky – vykašľali sa na cisára, vyhlásili republiku a hneď nato požiadali Prusko o prímerie. Bismarck, vedomý si sily nemeckej armády, požadoval ako kompenzáciu Alsasko (o ktoré sa Francúzi s Nemcami pravidelne preťahujú už od stredoveku), čo však hrdí Francúzi odmietli, takže Prusi postupovali ďalej až k Parížu (tento Bismarckov triumf vzbudil v mnohých malých nemeckých štátoch vlnu nacionalistického nadšenia, ktoré vyvrcholilo politickým zjednotením Nemecka 18. januára 1871, kedy bol v obsadenom Versailles pruský kráľ Wilhelm I. korunovaný za nemeckého cisára). O desať dní neskôr, 28. januára, je Francúzsko prinútené podpísať prímerie, vzdať sa Alsaska a zaviazať sa na platenie vojnových reparácií. Nespokojnosť parížskeho obyvateľstva následne vedie k Parížskej komúne, ale to už je trochu iný príbeh.

Vráťme sa späť do roku 1870 – Paríž obliehajú pruské vojská, Parížania už pojedli všetky zvieratá v meste a situácia sa zdá byť beznádejná. Vtedy dvaja parížski obchodníci, Alexandre Legentil a Rohault de Fleury, prisahajú pred Bohom, že ak bude metropola ušetrená, nechajú postaviť chrám, zasvätený svätému srdcu Krista. A keďže sa Francúzi vzdali skôr, než Prusi stihli Paríž rozstrieľať, mali títo páni možnosť svoj sľub splniť. Myšlienka sa zapáčila aj parížskemu arcibiskupovi, kardinálovi Guibertovi (ktorý parížskych občanov presviedčal, že stavbou nového veľkolepého chrámu nielen uctia pamiatku 58.000 padlých v prusko-francúzskej vojne, ale aj „odčinia zločiny komunardov“), napokon v roku 1873 dokonca Národné zhromaždenie schválilo baziliku ako „verejnoprospešnú stavbu“, takže sa stala štátnou zákazkou (aj keď časť nákladov bola uhradená rôznymi darcami). V roku 1873 bola na projekt vyhlásená súťaž, ktorej sa zúčastnilo 78 architektov.

Zvonica v priehľade jednej z uličiek Montmartru.

Zvíťazil v nej architekt Paul Abadie (verím, že ako je u štátnych zákaziek obvyklé, je iste len náhoda, že bol diecéznym architektom a auditorom komisie pre cirkevné umenie a stavby) so svojim návrhom v neorománsko-byzantskom štýle ktorý si už predtým vyskúšal pri rekonštrukcii katedrály v Perigeux (pre zaujímavosť – pred jeho rekonštrukciou vyzerala takto a dnes jeho prístup ku kultúrnemu dedičstvu vyvoláva medzi pamiatkármi iste len zdesenie – ale paradoxne, katedrála v Perigeux je zapísaná v Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO, v rámci „ciest do Santiago de Compostela“).

Johanka z Arcu, Panna orleánska.

Pod tým oporným oblúkom je vchod do krypty i na ústrednú kupolu.

„Vedou tam schody točité, po nich se točí oči tvé…“ – to je síce pesnička o inej stavbe, ale tých schodov tu bolo teda dosť.

Symbolický základný kameň baziliky bol položený 16. júna 1875, ale samotné zakladanie nebolo vôbec jednoduché – do ílovitého podložia Montmartru muselo byť zapustených 83 betónových pilot (každá s dĺžkou 33 metrov), takže tvrdenie, že Sacré-Coeur je „kostol, ktorý podopiera kopec“, je do značnej miery oprávnené. V roku 1878 bola zahájená stavba podzemnej krypty, v roku 1881 začína stavba samotnej baziliky (teda toho, čo trčí zo zeme). Paul Abadie umiera v roku 1884, po ňom stavbu vedú postupne ďalší piati architekti – Honoré Daumet (1884–1886), Jean-Charles Laisné (1886–1891), Henri-Pierre-Marie Rauline (1891–1904), Lucien Magne (1904–1916) a Jean-Louis Hulot (1916–1924). Bazilika bola v zásade dokončená v roku 1914, pre vypuknutie prvej svetovej vojny ale nestihla byť vysvätená, vysviacka sa konala až 16. októbra 1919 (potom bola ešte dokončovaná veľká mozaika Krista v interiéri a vitráže okien).

Bazilika Sacré-Coeur je postavená z travertínu z Château-Landon (ležiaceho východne od Paríža), známeho svojou mrazuvzdornosťou. Biela farba je spôsobená procesom zvetrávania, pri ktorom travertín uvolňuje kalcit. Pôdorysné rozmery baziliky sú 85×35 metrov, priemer ústrednej kupoly (vajcovito prevýšenej, podobne ako štyri menšie, ktoré ju obklopujú) je 16 metrov. Rovnakú výšku ako vrchol kupoly (83 metrov) má aj zvonica, pristavaná k bazilike na severnom konci, v ktorej je osadený najväčší zvon Francúzska, La Savoyarde, vážiaci takmer 19 ton. Zároveň je to, vďaka svojmu umiestneniu na kopci, druhý najvyšší bod Paríža (po Eiffelovke).

Výzdoba tohto fajného domu kombinuje náboženské a nacionalistické motívy – navrchu čelnej fasády je ústredná socha Krista, skôr si ale všimnete dve bronzové jazdecké sochy, umiestnené pod ňou (už len preto, že svojou zelenou farbou z bielej fasády doslova „kričia“). Ich autorom je Hippolyte Lefébvre a stvárňujú francúzskych národných svätcov – Ľudovíta IX. a Johanku z Arcu.

Vovnútri baziliky sa fotiť nesmie (a to mi pripomína, že som kedysi Jagovi tvrdil, že v Paríži som sa so zákazom fotenia stretol len na dvoch miestach – takže toto je tretie ). Ak chcete, tak zopár pekných fotiek zvonku i zvnútra je tu, a tu je zase Sacré-Coeur v Legolande.

A to je už na dnes všetko. Nabudúce sa potúlame po okolitých uličkách Montmartru.