Grands Travaux - Musée d´Orsay

Ak si ešte spomeniete, pred vyše rokom som tu v denníčku zahájil seriál o Grands Travaux prezidenta Mitterranda. Takže po pyramíde v Louvri dnes druhý diel – prestavba železničnej stanice na múzeum umenia 19. storočia (a ak sa mi podarí túto pravidelnosť dodržať, približne v roku 2020 budeme mať seriál kompletný ).

Musée d´Orsay.

Na mieste dnešného múzea d´Orsay stál v 19. storočí Palais d´Orsay (postavený v rokoch 1810 až 1838 podľa projektu Jean-Charlesa Bonnarda a Jacquesa Lacornéeho). Pôvodne bol projektovaný pre ministerstvo zahraničných vecí, napokon však slúžil ako sídlo obchodného súdu a štátnej rady. A to sa mu stalo osudným – počas Parížskej komúny, v noci z 23. na 24. mája 1871, ho komunardi vypálili. Ďaľších vyše dvadsať rokov stáli jeho ruiny ako pripomienka občianskej vojny, potom sa ale začal Paríž chystať na Svetovú výstavu 1900 a Orleánska železničná spoločnosť (Compagnie du Chemin de fer de Paris à Orléans) hľadala v centre metropoly miesto vhodné pre novú železničnú stanicu – samozrejme čo najbližšie k výstavisku. A našla ho práve tu, na ľavom brehu Seiny, takmer naproti Louvru.

Vstupná fasáda.

Nosorožec pri vstupe. Tie mláďatá nie sú jeho, tie sú naše.

Spoločnosť v roku 1897 oslovila troch architektov (Lucien Magne, Émile Bénard, Victor Laloux) a z ich prác si vybrala návrh Victora Lalouxa. Ladoux navrhol tento fajný dom v štýle, ktorému Francúzi hovoria Beaux-Arts (podľa „Académie des Beaux-Arts“ – Akadémie výtvarných umení, ktorá takúto architektúru podporovala), v našich končinách je zaraďovaný pod široký a trochu dehonestujúci názov eklektizmus. Pre pripomenutie – už sme sa s ním stretli u Malého a Veľkého paláca na Champs-Elysées.
Konštrukcia objektu je oceľová, z exteriéru však (s výnimkou markízy pri vstupe) dôsledne zakrytá kamennou novoklasicistnou fasádou. Hlavná nádražná hala je 32 metrov vysoká, 40 metrov široká a 138 metrov dlhá (približnú predstavu o veľkosti poskytuje rez objektom).

Pohľad od vstupu do hlavnej haly.

Po dvoch rokoch výstavby bola stanica (vrátane nádražného hotela, ktorý bol jej súčasťou) slávnostne otvorená 28. mája (podľa iných zdrojov až 14. júla) 1900 a svojmu pôvodnému účelu slúžila až do roku 1939, kedy sa stala „obeťou pokroku“ po tom, čo boli hlavné trate elektrifikované, vlakové súpravy sa predĺžili a krátke nástupištia Garé d´Orsay im prestali stačiť. Prímestské vlaky sem síce prichádzali aj naďalej (do roku 1958), ale počas druhej svetovej vojny slúžil objekt hlavne ako poštová centrála, kde sa triedila pošta pre vojnových zajatcov (a po skončení vojny práve tu našli navrátivší sa zajatci provizórne ubytovanie).
Svoje minúty slávy si užil ešte 19. mája 1958, kedy sa v ňom – presnejšie v slávnostnej sále hotela – konala tlačová konferencia generála de Gaulla, na ktorej oznámil svoju kandidatúru na prezidenta, a v roku 1962, kedy tu americký režisér Orson Welles natáčal film Proces podľa rovnomenného Kafkovho románu (Jozefa K. hral Anthony Perkins, ktorý sa stal svetoznámym vďaka hlavnej úlohe v Hitchcockovom filme Psycho). Po tom, čo bol hotel na Nový rok 1973 zrušený, hrozilo tomuto fajnému domu dokonca zbúranie, keď vláda prezidenta Pompidoua rozhodla, že na jeho mieste bude vybudované nové múzeum, kam sa premiestni časť zbierok z preplneného Louvru. Pamiatkári sa však postavili proti, objekt bol 8. marca 1973 vyhlásený za pamiatkovo chránený a napokon v roku 1977, už za prezidenta Giscard d´Estainga, dospeli príslušné orgány k rozhodnutiu, že barák bude zrekonštruovaný práve pre účely plánovaného múzea.

Pohľad späť k vstupu z konca hlavnej haly, kde sú inštalované monumentálne sochy.

Z medzinárodnej súťaže vzišla autorka ideového riešenia interiéru, talianska architektka Gae Aulenti(ová), projekt rekonštrukcie spracoval francúzsky ateliér Team ACT (Renaud Bardon, Pierre Colboc, Jean-Paul Philippon). Aulenti(ová) zvolila filozofiu „radšej kontrast než kompromis“ a poňala priestor bývalej nádražnej haly v postmodernom duchu, pričom celkový výzor je inšpirovaný tvaroslovím staroegyptskej architektúry.

Pri výzdobe hlavnej sály sa Aulenti(ová) zjavne inšpirovala reliéfmi Víťazného oblúka.

A tu sa dostávanme k dôvodu, prečo sa tento fajný dom zaraďuje (aj keď nie vždy) medzi Grands Travaux prezidenta Mitterranda – bol to práve on, kto 1. decembra 1986 slávnostne prestrihol pásku – a 9. decembra bolo nové múzeum s exponátmi maliarstva, sochárstva a umeleckých remesiel z rokov 1848 – 1914 otvorené pre verejnosť. A ako je dobrým zvykom, zosypala sa na hlavy autorov kopa kritiky, ktorej spoločným menovateľom bolo tvrdenie, že priestor nezvládli. Že nádražná hala, dimenzovaná pre rozmery monumentálnych lokomotív, sa pre vystavovanie umenia nehodí, že ju mali rozčleniť na menšie priestory a tak ďalej a tak podobne. Osobne sa s týmito námietkami nestotožňujem – bol som v Musée d´Orsay dvakrát (s odstupom takmer dvadsať rokov) a obidva razy som sa tam cítil veľmi príjemne (a to napriek tomu, že pri mojej prvej návšteve tam bolo ľudí ako na nádraží; pri druhej návšteve tam bolo poloprázdno – dôvod som už spomínal tu).

Pôvodný účel objektu pripomínajú tieto krásne hodiny.

Pohľad zdola na zastrešenie hlavnej haly.

Hlavná hala z výšky tuším štvrtého podlažia.

A čo sa tam vlastne dá vidieť? Nuž kadečo – a všetko stojí za pohľad. Hoci rozsah zbierok sa samozrejme nemôže zrovnávať s Louvrom, dovolím si tvrdiť, že ani tu jeden deň na prehliadku nestačí. Takže len na namlsanie pár ukážok:

Asi najväčšou pýchou múzea je zbierka impresionistov, tú sa minúť nepatrí – a asi preto je schovaná až na najvyššom poschodí. Kultový „Kostol v Auvers“ od Vincenta Van Gogha.

Pierre-Auguste Renoir bol predovšetkým maliar. Pravdupovediac, netušil som, že robil aj sochy, až kým som neuvidel túto.

Expresívne výrazy a gestá apoštolov Petra a Jána na obraze Eugène Burnanda (trochu mi evokujú môj obľúbený obraz od El Greca, môžete hádať, ktorý).

Antoine Louis Barye: „Napoleon na koni.“ Model k pamätníku bratov Bonapartovcov, realizovanému neskôr v Ajacciu.

V čase našej návštevy prebiehala výstava talianskych kresieb architektúry, tak aspoň jedna ukážka.

„Mladá Tarentina“ od Alexandre Schoenewerka. Okrem nej je tam spústa ďaľších holých báb (niektoré ste už videli tu) a niektoré z nich až tak, že som ani nemal odvahu fotiť – napríklad Pôvod sveta od Gustave Couberta.

Musée d´Orsay, odrážajúce sa v podvečernej Seine – fotografická pocta impresionistom.

Na záver upútavka na budúci fajný dom – bazilika Sacré-Coeur z terasy Musée d´Orsay.

Zdroje:

• Alan Tillier: Paříž. Ikar, Praha 2001
• oficiálna stránka Múzea d´Orsay
• Musée d´Orsay na archiwebe

««« Předchozí text: Nostalgický spevníček - Brontosauři III. Následující text: Bazilika Sacré-Coeur de Montmartre »»»

lojzo | 14.6.2010 Po 14:58 | Fajné domy, Toulky, Fotografie | trvalý odkaz | tisk