Lockheed Electra (Model 10)

Chcel som pôvodne napísať pár slov o Lockheede Vega v komentároch k pepovmu seriálu o dobývaní Arktídy. Ale veď poznáte tú moju ukecanosť – bol z toho celý článok. V ňom som spomenul aj Lockheed SR-71, toho sa chytil Bohdan a za hromadného potlesku publika si vyžiadal článok o Blackbirde. Tak som sa doňho pustil. Ale popritom som sa rozhodol, že pár slov si zaslúžia aj jeho predchodcovia. No a poznáte tú moju ukecanosť – nakoniec to vyzerá tak, že z toho bude seriál.

Obdobie na prelome 20-tych a 30-tych rokov 20. storočia bolo pre spoločnosť Lockheed dosť dramatické. Po tom, čo po úspechu modelu Vega firmu v roku 1928 definitívne opustil šéfkonštruktér John Northrop (ktorý si založil vlastnú firmu a tým ešte rozšíril rady konkurentov), sa síce hlavným konštruktérom stal ďalší výborný konštruktér Gerald Vultee, čoskoro však vypukla veľká kríza a v júni 1932 vyhlásila spoločnosť Lockheed bankrot. O pár dní nato kúpila celú firmu skupina podnikateľov zo San Francisca (ústrednými postavami boli finančníci Robert a Courtlandt Grossovci a pilot Walter Varney) v dražbe za 40.000 dolárov (ironicky vyznieva, že dražby sa chcel zúčastniť aj jeden zo zakladateľov spoločnosti, Allan Lockheed, dal však dohromady len 50.000 dolárov, čo sa mu zdalo málo, takže si účasť rozmyslel). Bratia Grossovci následne stáli na čele Lockheed Aircraft Corporation viac než tridsať rokov (Robert do roku 1956, Courtlandt do roku 1967).

Electra vo farbách prvej spoločnosti, ktorá ju používala – Northwest Airlines.

Electra poľských aerolínií na letisku vo Varšave.

Nové vedenie firmy hľadalo aj nový výrobný program (všetky dovtedajšie lockheedy boli jednomotorové drevené stroje, viac či menej vychádzajúce z konštrukcie úspešnej Vegy). Gross mal v úmysle pustiť sa do súperenia s veľkými leteckými firmami, Boeingom a Douglasom. Tie v tom čase ovládali americký trh s dopravnými lietadlami svojimi typmi Boeing 247, resp. Douglas DC-2. Obidva typy boli moderné celokovové dvojmotorové stroje a touto cestou sa rozhodli vydať aj u Lockheedu. Gross ale rozhodol, že oproti konkurencii musí byť ich lietadlo rýchlejšie a lacnejšie.

V Austrálii lietali Electry bez náterov, vo farbe kovu.

Práce na novom „Modeli 10“ viedol priamo novovymenovaný generálny riaditeľ Lloyd Stearman a konštruktérmi lietadla boli Robert von Hake a Hall Hibbard. V roku 1933 bol zhotovený drevený model v merítku 1:20 a o jeho aerodynamické zhodnotenie, odhad letových výkonov a posúdenie stability požiadala firma Lockheed profesora Edwarda Stalkera z Michiganskej univerzity. Po skúškach v aerodynamickom tuneli dospel Stalker k záveru, že Model 10 sľubuje dobré letové výkony a jeho stabilitu vyhodnotil ako „uspokojivú, v medziach normy“. Iný názor ale mal jeho asistent… a tu trochu odbočím:

Rok predtým, v septembri 1932, sa v centrále Lockheedu v kalifornskom Burbanku objavil čerstvo doštudovaný bakalár Clarence Johnson a žiadal o prácu technika. Von Hake, ktorý s ním absolvoval prijímací rozhovor, ho zhodnotil ako perspektívneho, ale s nedostatočnými skúsenosťami. Vzhľadom na situáciu vo firme, ktorá sa len rozbiehala, mu doporučil, aby sa vrátil na univerzitu, absolvoval postgraduálne štúdium a potom, keď získa titul Master of Sciences, nech sa vráti. Ak sa dovtedy situácia u Lockheedu zlepší, bude s ním počítať. Tak sa Johnson vrátil do Michiganu a ako postgraduálny študent sa stal asistentom profesora Stalkera.

Electra na reklamnom plagáte Delta AirLines z konca 30-tych rokov.

A tým sa vraciame do roku 1933, kedy práve Johnson, na rozdiel od svojho šéfa, hodnotil vlastnosti Lockheedovho Modelu 10 (konkrétne jeho ovládateľnosť) ako nevyhovujúce. Ostalo to ale v rovine ústnej komunikácie a do Stalkerovej hodnotiacej správy sa jeho názory nedostali. Onedlho po skončení meraní Johnson doštudoval a s novým diplomom sa hlásil u Lockheedu, kde bol prijatý za návrhára nástrojov (ako celkovo tridsiaty šiesty zamestnanec spoločnosti). Už po pár dňoch na pracovnej porade svoje kritické názory na vyvíjaný model 10 zopakoval, vyhlásil, že so závermi profesora Stalkera nesúhlasí a trvá na tom, že smerová stabilita lietadla je mizerná. Asi si viete predstaviť, že svojich nadriadených nenadchol – šéfkonštruktér Hall Hibbard si ho na druhý deň pozval „na koberec“ a neskôr spomínal, že mal veľmi blízko k tomu, aby dal Johnsonovi okamžitú výpoveď. Nakoniec k tomu ale (našťastie) nedošlo.
O niekoľko mesiacov neskôr Hibbard zistil, že s tou stabilitou naozaj nie je všetko v poriadku a Johnson dostal možnosť svoje tvrdenia dokázať – bol aj s modelom lietadla vyslaný opäť do Michiganu, aby sa po nových meraniach pokúsil navrhnúť opatrenia na vylepšenie. A to sa mu napokon aj podarilo – Johnson okrem iných aerodynamických úprav predovšetkým zmenil chvost lietadla, najprv pridal dve bočné zvislé plochy a potom zistil, že pôvodná smerovka je už nepotrebná, tak ju odstránil. Budúca Electra tak dostala elegantnú dvojitú smerovku, ktorá sa stala pre lockheedy v budúcnosti dosť typickou. A Kelly Johnson zmenil pozíciu vo firme – z vývojára nástrojov sa stal konštruktérom.

Clarence „Kelly“ Johnson s modelom Electry v aerodynamickom tuneli Michiganskej univerzity.

Lockheed Model 10, dvojmotorové celokovové dopravné lietadlo pre 10 cestujúcich (plus dvoch členov posádky), pomenované v súlade s lockheedovskou tradíciou „hviezdnym“ menom (konkrétne podľa hviezdy v Plejádach) Electra, uskutočnilo svoj prvý let 23. februára 1934. Electra bola vyrobená z hliníkových zliatin, takže jej konštrukcia bola ľahká a pevná. Už pred vzletom prototypu si Electru objednala letecká spoločnosť Northwest Airlines, ktorá ju potom v auguste ako prvá nasadila na svoje linky. Po nej ďaľšie letecké spoločnosti – dohromady slúžila Electra u tridsiatich dvoch leteckých prepravcov (predovšetkým na diaľkových linkách) a u armád siedmich štátov. Spolu vyrobil Lockheed 149 kusov Electier (rôznych verzií) a následne vznikli typy od nej priamo odvodené – zmenšená Electra Junior a zväčšená Super Electra. A meno Electra sa stalo takým pojmom, že sa ho Lockheed rozhodol omnoho neskôr použiť znovu – pre celkom iné lietadlo (ale o ňom niekedy nabudúce).

Pilotná kabína.

Kabína cestujúcich.

Electra vo vojenskej službe – v americkej armáde lietali Electry pod označením C-36, resp. C-37 (podľa verzie).

Keďže Electra bola vyvíjaná s úmyslom vytvoriť rýchle lietadlo, nie je prekvapujúce, že ju nájdeme aj v tabuľke rýchlostných rekordov: V apríli 1936 major James „Jimmy“ Doolittle (neskôr, počas druhej svetovej vojny, sa stal americkým národným hrdinom vďaka presadeniu, organizácii a úspešnému uskutočneniu prekvapivého náletu na Tokio) preletel z Chicaga do New Orleans za 5 hodín 58 minút, čo vraj bol čas o dve hodiny rýchlejší než dovtedajší rekord (píšem „vraj“, lebo ten predošlý rekordný let sa mi nepodarilo dohľadať, takže o ňom nič bližšie neviem).

Electra leteckej spoločnosti Chicago and Southern Airlines, s ktorou major Doolittle vytvoril rekord Chicago – New Orleans.

Filatelistická obálka – jedna z tridsiatich, ktoré absolvovali rekordný let, s certifikačným listom. Pikantné je, že na obálke určite nie je Electra, ale jedno z lietadiel konkurenčných výrobcov – najviac sa mi to podobá na DC-2.

Electra sa zapáčila aj Amelii Earhart(ovej), s ktorou sme sa už stretli minule. V roku 1936 si zaobstarala jeden exemplár (financovala jej ho Purdue University vo West Lafayette, Indiana, známa svojou veľkou podporou amerického letectva a kozmonautiky; jej absolventami neskôr boli viacerí kozmonauti, vrátane prvého a posledného človeka na Mesiaci – Neila Armstronga a Eugene Cernana) a dala si ho upraviť pre plánovanú cestu okolo sveta. Nemal to byť prvý let okolo sveta (ten úspešne absolvovali už v roku 1924 dve zo skupiny pôvodne štyroch lietadiel Douglas Cruiser; a prvý sólo let okolo sveta zvládol Wiley Post na Lockheede Vega, ako vieme z minula), ale mal byť zo všetkých dovtedajších najdlhší – na rozdiel od väčšiny z nich trasa viac-menej sledovala rovník.

Amelia Earhart(ová) dvakrát pred svojou Electrou…

…a v jej kokpite.

Earhart(ová) lietadlo čo najlepšie prispôsobila na extrémne diaľkové lety – predovšetkým nechala inštalovať ďaľšie palivové nádrže, zmodernizovať elektroinštaláciu a namontovať špičkovú vysielačku a rádionavigáciu.

Prierez Earhartovej Electrou…

…a pohľad dovnútra trupu (toto je síce replika, účinkujúca vo filme „Amelia“ z roku 2009, ale mala by sa podobať na originál).

Účastníci prvej etapy prvého Earhartovej pokusu o let okolo sveta – zľava hollywoodsky pilot-kaskadér Paul Mantz; Earhart(ová); Harry Manning, ktorý mal byť pôvodne navigátorom letu, než Earhart(ová) oslovila Noonana; Noonan.

Spolu s navigátorom Fredom Noonanom vyštartovali 17. marca 1937 z Oaklandu v Kalifornii a pristáli v Honolulu na Havajských ostrovoch. Počas letu však Earhart(ová) zistila problémy s mazaním motorov, preto sa rozhodla nechať lietadlo na Havaji prehliadnuť a servisovať. Tri dni nato sa jej pri štarte zlomila pravá podvozková noha, lietadlo zarylo krídlom do zeme a pokusu o let okolo sveta bol koniec (dodnes sa nevyjasnilo, či bola príčinou havárie technická závada alebo pilotná chyba). Electra bola naložená na loď a poslaná do dielní Lockheedu v Burbanku na opravu.

Earhart(ová) štartuje z Oaklandu (zrejme je to fotka z prvého pokusu 17. marca, ale bez záruky).

Earhartovej Electra v dielňach v Honolulu.

Po nevydarenom štarte z Honolulu.

Druhý pokus zahájili Earhart(ová) a Noonan 20. mája 1937 opäť z Oaklandu, ale tentokrát opačným smerom, na východ. Tentokrát už vyzeralo byť všetko v poriadku. Cez územie USA preleteli na Floridu a pokračovali cez Portoriko pozdĺž pobrežia južnej Ameriky, krížom cez Atlantik do Senegalu, preleteli Afriku zo západu na východ, cez Pakistan, prednú a zadnú Indiu až do Indonézie. Tam sa trochu zamotali – kvôli technickým problémom sa zo Surabaye vracali do Bandoengu – ale 29. júna už boli na Papui-Novej Guinei, odkiaľ 2. júla odštartovali ďalej smerom na východ nad Pacifik… a už ich zrejme nikto nikdy nevidel. Pekná interaktívna mapa letu je tu.

Noonan a Earhart(ová) v indonézskom Bandoengu – ich zrejme posledná fotografia.

Posledné Earhartovej hlásenie, určené pre letisko na Howlandovom ostrove, kde ju očakávali, znelo „Musíme byť nad vami, ale nevidíme ostrov. Palivo sa pomaly míňa. Krúžime, ale ostrov nevidíme.“, lietadlo však nikto nezaregistroval. A napriek mnohým pokusom sa nenašli ani jeho trosky.

Ako je v podobných prípadoch obvyklé, od jej zmiznutia sa objavilo množstvo konšpiračných teórií, kam sa Amelia podela – podľa jednej havarovala na ostrove, okupovanom Japoncami, ktorí ju ako americkú špiónku popravili, podľa druhej emigrovala do Japonska a počas druhej svetovej vojny bola jednou z „tokijských ruží“ – hlásateliek propagandistického anglického vysielania tokijského rozhlasu, podľa ďaľšej sa tajne vrátila do USA a dožila so zmenenou identitou. Vo filme „Blízke stretnutia tretieho druhu“ je medzi pilotmi, ktorých uniesli mimozemšťania a na konci spolu s desiatkami ďaľších vychádza z lietajúceho taniera. Tak sa rozhodnite, čo sa vám najviac páči.

Pekný letový záber akejsi Electry nad akýmsi pobrežím.

Ďaľšia Electra, ktorá vstúpila do dejín, aj keď nie práve pozitívne, patrila britskej spoločnosti British Airways a používal ju premiér Neville Chamberlain. V septembri 1938 ňou letel aj do Mníchova na mierovú konferenciu s Hitlerom, Daladierom a Mussolinim. Všetci snáď viete, ako to dopadlo. Po návrate do Británie pristál na letisku v Hestone a davu, ktorý ho prišiel vítať, hrdo ukazoval zmluvu, v ktorej sa „German Chancellor Herr Hitler“ zaviazal k mieru…

Chamberlain na letisku v Hestone 30. septembra 1938.

A ešte jedna Electra stojí za zmienku – vlastne to, čo z nej vzniklo. V roku 1937 bola do jedného exemplára Electry zabudovaná pretlaková kabína. Lietadlo dostalo označenie XC-35 („X“ znamená experimentálne) a bolo to prvé lietadlo s pretlakovou kabínou v USA (svetové prvenstvo si zabezpečili už o šesť rokov skôr Nemci svojím experimentálnym Junkersom Ju-49). Piloti ho síce kvôli veľmi obmedzenému výhľadu z kokpitu volali „Can´t see 35“, ale inak to bol úspešný experiment, ktorý „otvoril dvere“ pre lety vo veľkých výškach.

XC-35.

XC-35.

Pramene:
Jay Miller: Skunčí dílny firmy Lockheed. Laser, Plzeň 1999
Philip Jarrett: Lietadlá. Slovart, Bratislava 2001

A na záver malá upútavka:

Electra na lyžiach – sir Hubert Wilkins pátra po Levanevskom. Podrobnosti čoskoro v pepovom seriáli o dobývaní Arktídy!

««« Předchozí text: Stínohra Následující text: Fajný den »»»

lojzo | 29.5.2010 So 14:05 | Historie | trvalý odkaz | tisk