Lockheed Vega

„Po návratu z Arktidy Wilkins usoudil, že má ledových krajin plné zuby. Že se začne naplno věnovat své další vášni. Filmu a fotografii. Jeho odhodlání mu vydrželo tři měsíce. Do chvíle, než nad sebou spatřil letoun Lockheed Vega.“ – píše Pepa v seriáli o dobývaní Arktídy.
Keďže aj ja mám pre lietadlá Lockheed tak trochu slabosť (hlavne vďaka Kellymu Johnsonovi, ktorý bol šéfkonštruktérom okrem iných skvelých strojov aj jedného z najkrajších lietadiel všetkých čias – Lockheedu SR-71), vôbec sa pánovi Wilkinsovi nečudujem. Chcel som pôvodne napísať o Vege pár slov v komentároch, ale veď poznáte tú moju ukecanosť – proste z toho nakoniec vznikol tento článok.

Lockheed Vega. Elegantný sedemmiestny hornoplošník (pilot + šesť cestujúcich). Táto fotka predstavuje trochu netypickú rýchlostnú verziu „Air Express“ – krídlo je zdvihnuté na vzpery a pilotný priestor posunutý ďaleko dozadu.

Zakladateľmi firmy Lockheed boli bratia Victor, Malcolm a Allan Lougheadovci (neskôr si priezvisko z obchodných dôvodov zmenili na Lockheed – číta sa rovnako, ale ľahšie sa píše). Svoje prvé lietadlo postavili v roku 1913, ale situácia v letectve po prvej svetovej vojne, keď trh zaplavilo veľké množstvo vyslúžilých vojenských lietadiel, ich donútila „leteckú továreň“ zavrieť. K výrobe lietadiel sa vrátili v roku 1926 práve vďaka Vege, ktorej výrobu im ponúkol ich bývalý príležitostný spoločník John K. Northrop.
Northrop v priebehu šiestich mesiacov lietadlo vymyslel a postavil prvý prototyp. Celý ten špás, vrátane nájmu priestoru pre dielňu a nákupu potrebného vybavenia, stál dohromady 25.000 dolárov, pričom polovicu z tejto sumy zaplatil novinový magnát George Hearst Jr. zo San Francisca (ešte sa s ním stretneme). Northrop sa v snahe o maximálne zníženie aerodynamického odporu vydal neprebádanou konštruktérskou cestou – predovšetkým navrhol pre Vegu samonosné preglejkové krídlo a škrupinový trup. Zrodil sa tak nielen konštrukčne moderný, ale aj nádherne elegantný hornoplošník, ktorý pri porovnaní s vtedy obvyklými dvojplošníkmi, plnými kadejakých vzpier a výstuží medzi krídlami a trupom, pôsobí ako z iného sveta.
Z jeho konštrukcie sa následne vyvinul celý rad rýchlych dopravných aj športových lietadiel, často nazývaných „Lockheedove preglejkové strely“ a začala sa úspešná história firmy Lockheed Aircraft Company (ktorá rýchlostné rekordy a pretekové úspechy svojich lietadiel využila v tak trochu chválenkárskom reklamnom slogane „Lockheed poráža Lockheed“) . Najúspešnejšie obdobie firmy však prišlo až počas druhej svetovej vojny a po nej a je spojené s menom už spomenutého geniálneho konštruktéra Clarence „Kelly“ Johnsona – ale to už je iný príbeh.

Lockheed Vega na titulnej strane dobového firemného katalógu Lockheed.

Vráťme sa však k Vege. Napriek tomu, že Lockheedov Vega bolo vyrobených celkovo 128 kusov, vzhľadom na spôsob ich vzniku ťažko môžeme hovoriť o sériovej výrobe – každý kus bol jedinečný originál. Veď posúďte sami – dovolím si citovať z monografie Pavla Týca v časopise Letectví a kosmonautika:
„Například skořepinový trup letounu Vega se vyráběl rozpůlený tvarováním pásů překližky ve dvou cementových formách (…). Když byly půlky hotové, spojili se k sobě a pečlivě opracovaly brusným papírem. Aby se docílilo neobyčejné pevnosti nosného potahu a životnosti, celý povrch byl natřen pryskyřicí a potom, stále za vlhka, potažen plátnem. V té chvíli dělníci s gumovými rukavicemi stírali potah tak dlouho, dokud pryskyřice neprosákla leteckým plátnem až na povrch. Protože bylo u Lockheedu tehdy jen velmi málo pracovníků, na daný signál všichni všeho nechali a zúčastnili se popisované operace. Jejím výsledkem byl, po opětovném přebroušení, trup ideálního proudnicového tvaru, pevnější než u jakýchkoli jiných letadel té doby a navíc s volným vnitřním prostorem bez výztuh, přepážek či lan.“

Dva pohľady do Lockheedovej výrobnej haly.

„Motorové lože bylo rovněž svařované, a protože nebyla k dispozici magnetická defektoskopie, výrobky se zkoušely systémem „pokus a omyl“. Palicí se mlátilo do svaru, a když se neprojevily viditelné trhliny, byla součást připuštěna k zástavbě do letounu. Podobným způsobem se kontrolovala kvalita křídla, které se umístilo na dva stojany a zaměstnanci šlapali celými chodidly po potahu pod přímým dohledem J. K. Northropa.“

Dva pohľady do interiéru kabíny pre cestujúcich Lockheedu Vega.

Kariéra Lockheedu Vega nezačala práve šťastne. Prvý vyrobený exemplár absolvoval svoj premiérový let 4. júla 1927, jeho sponzor George Hearst ho nazval „Golden Eagle“ a hneď nato ho prihlásil do diaľkových pretekov Dole Race z Kalifornie na Havaj, ktoré sa mali konať 12. augusta. Nakoniec sa štartovalo až 16.8., z ôsmich prihlásených lietadiel sa nad Pacifik vydali len štyri a na Havaj dorazili len dve. „Golden Eagle“ s posádkou Jack Frost – Gordon Scott medzi nimi nebol; bez stopy zmizol.
Druhý exemplár Vegy, používaný najprv výrobcom ako predvádzací stroj, neskôr kúpil Bernard MacFadden. Ten s ním najprv v auguste 1928 absolvoval obdivuhodný let z New Yorku do Mexico City, ale o sedem mesiacov neskôr havaroval pri pokuse o transkontinentálny prelet z Los Angeles do New Yorku.

A tu sa už dostávame ku kapitánovi G. H. Wilkinsovi – tretí exeplár Vegy bol vyrobený na jeho objednávku, dostal meno „Starlight“ a zúčastnil sa Wilkinsovej arktickej expedície, sponzorovanej novinami Detroit News. Keď „Starlight“ opúšťal „rodnú“ Kaliforniu, mal ešte kolesá, po prelete na Aljašku dostal najskôr kovové, potom drevené lyže. Prvý pokus Eielsona a Wilkinsa o štart zo zamrznutého a snehom pokrytého zálivu Barrow Lagoon bol neúspešný, druhý pokus zo zálivu Elson sa 15. apríla 1928 už vydaril. Po dvadsiatich hodinách letu pristáli Eielson a Wilkins kvôli búrke na Deadmansoiera (Ostrov mŕtveho muža) neďaleko mysu Columbia na Ellesmerovom ostrove, kde čakali na zlepšenie počasia a potom pokračovali okolo severného cípu Grónska na Špicbergy, kde napokon po 3540 km letu pristáli. Bol to prvý prelet Arktídy na stroji ťažšom než vzduch a v smere z Ameriky do Európy prvý prelet vôbec.

Eielson a Wilkins pred „Starlightom“ s lyžami.

Wilkins bol kráľom Jurajom V. pasovaný za rytiera, Eielson dostal americký Záslužný letecký kríž (Distinguished Flying Cross) a získal cenu Harmon Trophy za americký letecký čin roka.
Wilkins, vlastne už Sir Hubert, si u Lockheedu objednal ďaľšiu Vegu (výrobné číslo 17; bol to prvý exemplár Vegy s plavákmi) a s oboma lietadlami zamieril do Antarktídy. V rokoch 1928/29 a 1929/30 absolvoval dve antarktické expedície (obidve financoval nám už známy George Hearst Jr.), počas ktorých zmapoval rozsiahle dovtedy neznáme územia. Pilotmi prvej expedície boli Ben Eielson a Joe Crosson, druhej Farker Cramer a Al Cheesman (Eielson v novembri 1929 zahynul na Aljaške v Arktíde – presnejšie viď pepov komentár č. 13).

Wilkinsova druhá Vega s plavákmi.

Zaujímavé je, že Wilkins si svoje lietadlá vážil natoľko, že po nich pomenoval niekoľko objavených miest – pohorie Lockheed Mountain, mys Cape Northrop alebo ľadovce Whirlwind Glaciers (Wright Whirlwind bola značka motora Vegy, pôvod ostatných názvov je snáď zrejmý). Obidve lietadlá úspešne vydržali antarktickú zimu 1929 (stáli na mraze, zakryté plachtami) a po druhej expedícii boli odovzdané vláde Argentíny s tým, že budú vystavené v stálej expozícii dobývania Antarktídy, čo však Argentínci nesplnili.

Obidve Wilkinsove lietadlá v Antarktíde.

Vďaka svojej modernej aerodynamicky čistej konštrukcii vynikala Vega neobvykle vysokou cestovnou rýchlosťou (217 km/h, čo bolo o cca 50 km/h viac než väčšina konkurencie), takže už od začiatku sa preslávila rôznymi rýchlostnými rekordmi a víťazstvami v pretekoch. V auguste 1928 uskutočnil majiteľ Vegy „Yankee Doodle“ (výrobné číslo 7) Harry Tucker a pilot Arthur Goebel prvý úspešný prelet severoamerického kontinentu z Los Angeles do New Yorku. Let trval 18 hodín a 58 minút a Tucker počas neho prečerpával palivo ručnou pumpou z kanistrov do nádrží v krídle („Yankee Doodle“ bola štandardnou dopravnou Vegou, na rozdiel od prvých exemplárov, ktoré nemali v trupe miesta pre cestujúcich, ale prídavné nádrže). O dva mesiace neskôr Tucker s pilotom Charlesom Collyerom preleteli USA aj v opačnom smere, z New Yorku do Kalifornie. Tucker sa tak stal prvým človekom, ktorý preletel USA oboma smermi. Žiaľ tešil sa z toho naozaj len krátko – desať dní nato aj s Collyerom zahynuli pri pokuse o zlepšenie svojho rekordu.

Lockheed Vega ale najviac preslávili dvaja ľudia.

Amelia Earhart(ová) – elegantná dáma.

Amelia Earhart(ová) – šibalské dievčatko.

Prvou bola Amelia Earhart(ová), ktorá v júni 1928 ako prvá žena preletela Atlantik na lietadle Fokker F VII „Friendship“ – lenže posádka bola trojčlenná (okrem Earhartovej pilot Bill Schultz a mechanik Lou Gordon) a Earhart(ová) bola vpodstate len cestujúcim. To tejto úspešnej a ambicióznej dáme (ktorej životná filozofia, zhrnutá v bonmote „I want to do it because I want to do it“, je mi veľmi sympatická) evidentne nestačilo, takže po štyroch rokoch (ktoré nepreflákala, dosiahla počas nich niekoľko ženských svetových rýchlostných rekordov), v máji 1932, si let zopakovala – tentokrát sólo a s Lockheedom Vega, pokrsteným „Lady Lindy“.

Earhartovej „Lady Lindy“ v múzeu.

Napriek nepriaznivému počasiu (kvôli námraze na krídlach v jednej fáze letu dokonca lietadlo nemohla ovládať a nekontrolovane klesla o 900 metrov) jej let z Harbour Grace na Newfoundlande do írskeho Londonderry trval približne 15 hodín (pramene uvádzajú rôzne údaje – 15:18 aj 14:54), každopádne cca o päť hodín menej než ten prvý. Tento výkon priniesol Earhartovej celosvetovú slávu a neskôr vytvorila ešte niekoľko ďaľších pozoruhodných rekordov.

Amelia Earhart(ová) – celebrita.

Nakoniec, ako sa na leteckého priekopníka patrí, v júni 1937 pri pokuse o let okolo sveta bez stopy zmizla kdesi nad Pacifikom. Americké deti ju dokonca poznajú ešte aj dnes – aspoň ako muzeálny exponát z filmu Noc v múzeu 2.

Wiley Post.

Druhým pilotom, ktorý Vegu preslávil, bol jednooký Indián Wiley Post (pôvodne pracoval na ropných poliach a o oko prišiel pri havárii vrtnej súpravy; za peniaze z poistky si kúpil svoje prvé lietadlo). S Vegou „Winnie Mae“, patriacej naftovému magnátovi F. C. Hallovi, najprv v roku 1930 vyhral preteky na trati Los Angeles – Chicago a 23. júna 1931 vyštartoval s navigátorom Haroldom Gattym z New Yorku na cestu okolo sveta. Trasu New York – Newfoundland – Chester (Británia) – Hannover – Berlín – Moskva – Novosibirsk – Irkutsk – Blagoveščensk – Chabarovsk – King Salmon (Aljaška) – Fairbanks – Edmonton – Cleveland – New York chceli absolvovať za 8 dní, nakoniec im to trvalo o 15 hodín a 51 minút dlhšie (14 hodín oproti plánu stratili v Blagoveščensku, kde po pristání zapadli do blata a ďaľších šesť hodín trvala výmena poškodenej vrtule vo Fairbankse).

Wiley Post a Harold Gatty pred „Winnie Mae“ v Berlíne.

8. júla 1931 Hall predal (či vzhľadom na symbolickú výšku sumy vpodstate daroval) „Winnie Mae“ Postovi, ten ju nechal zgenerálkovať, doplniť o rádiokompas a autopilot a v dňoch 15.-22. júla si svoj let okolo sveta po rovnakej trase (vynechal len Hannover) zopakoval – tentokrát úplne sám. Svojich 8 dní pri tomto druhom lete dosiahol (celá trasa mu trvala 7 dní 18 hodín a 49 a pol minúty) a stal sa prvým človekom, ktorý sólo obletel svet (a prvým, ktorý ho obletel dvakrát).

Trasa Postovho sólového letu okolo sveta.

„Winnie Mae“ v múzeu.

Potom si (celkom správne) vzal do hlavy, že budúcnosť lietania je v stratosfére, kde je možné vďaka menšiemu odporu vzduchu dosahovať väčšie rýchlosti. Keďže konštrukcia Vegy neumožňovala zástavbu pretlakovej kabíny, začal v spolupráci s firmou Goodrich Rubber Company vyvíjať pretlakový skafander – a výsledkom bol prvý prakticky použiteľný výškový oblek. Nechal motor „Winnie Mae“ doplniť o vysokotlaký kompresor a do marca 1935 podnikol niekoľko pokusov o prelet USA v stratosférickej výške.

Wiley Post pred „Winnie Mae“…

…a so svojím výškovým skafandrom.

Jeho úsilie ale nebolo úspešné a Post pochopil, že na toto už Vega nestačí. Viac už toho nestihol, v auguste 1935 zahynul pri lete do Ruska – havaroval na Aljaške.

Amelia Earhart(ová) a Wiley Post na propagačnej akcii Lockheedu.

Výroba Lockheedu Vega skončila v roku 1934, niektoré exempláre ale lietali ešte dlho potom (Vega, patriaca firme Montana Developers, skončila aktívnu službu v roku 1980); niekoľko exemplárov je leteckými nadšencami udržiavaných v letuschopnom stave dodnes. Koncepciu Vegy prevzali ďaľšie úspešné lietadlá firmy Lockheed (Sirius, Altair, Orion), ale nielen oni, Vegu kopírovala aj konkurencia – napríklad taký Consolidated Fleetstar akoby jej z oka vypadol.

Consolidated Fleetstar – konkurenčná kópia Vegy.

Pramene:
Pavel Týc: Lockheed Vega. Monografia v časopise Letectví a kosmonautika 1/2005, 2/2005
Jay Miller: Skunčí dílny firmy Lockheed. Laser, Plzeň 1999
Philip Jarrett: Lietadlá. Slovart, Bratislava 2001
http://www.google.com/imgres?…

««« Předchozí text: Momentka na pondelok 28 Následující text: Nostalgický spevníček - Vlasta Redl »»»

lojzo | 9.4.2010 Pá 12:01 | Historie, Dobývání Arktidy | trvalý odkaz | tisk