Parížsky Víťazný oblúk (Arc de Triomphe)

Už dlhšie sme tu nemali žiadny fajný dom, tak je snáď načase to napraviť. A keďže naposledy sme skončili pri Víťaznom oblúku, poďme sa naň pozrieť bližšie.

Arc de Triomphe.

Francúzsky cisár Napoleon bol obdivovateľom starovekého Ríma a rád sa Rimanmi inšpiroval, takže nie je veľmi prekvapujúce, že po najväčšom (a poslednom veľkom, ale to vtedy ešte netušil) víťazstve svojej Veľkej armády v decembri 1805 pri Slavkove (snáď si z dejepisu pamätáte, že porazil vojská ruského cára Alexandra a rakúskeho cisára Františka) svojim vojakom sľúbil, že sa domov vrátia podľa rímskeho vzoru – popod víťazné oblúky. A hneď v marci nasledujúceho roku poveril architekta Jeana-François-Therese Chalgrina, aby našiel v Paríži najvhodnejšie miesto na takýto druh stavby. Chalgrin napokon vybral miesto na miernom návrší na konci Champs-Elysées, v predĺžení osi Louvre – Tuilerijské záhrady – Námestie Ľudovíta XV. (dnes Place de la Concorde). Cisár ho odsúhlasil 9. mája 1806 a dva dni nato zadal tandemu Chalgrin – Jean-Arnaud Raymond zákazku na projekt tohto monumentu. A 15. augusta, na Napoleonove 37. narodeniny, bol položený základný kameň.

Pohľad zdola nahor.

Dovtedy išlo všetko rýchlo, ale potom sa stavba trochu zašmodrchala. Jednak do vzhľadu začali kecať ďaľší prominentní architekti, predovšetkým oficiálny Prvý cisársky architekt Pierre-François-Leonard Fontaine (ten svoje predstavy o víťaznom oblúku napokon zhmotnil v roku 1810 v Arc de Triomphe du Carrousel – porovnať obidva víťazné oblúky si môžete napríklad tu) a druhak nie všetko bolo také jednoduché, ako si Chalgrin predstavoval. Vzhľadom na skutočne mohutnú hmotu stavby trvalo len budovanie základov dva roky. (Chalgrin nezaprel svojho učiteľa, ktorým bol monumentalistický fantasta Étienne-Louis Boullée – jeho megalomanskú, samozrejme nerealizovanú Národnú knižnicu môžete vidieť tu – Víťazný oblúk má pôdorysné rozmery 45×22 metrov, jeho výška je okolo 50 m a každá z jeho štyroch „nôh“ nesie dvojnásobok hmotnosti Eiffelovky)

Ešte raz zdola nahor…

V roku 1809 sa Napoleon rozviedol so svojou životnou láskou Jozefínou, od ktorej márne čakal vytúženého následníka, a v nasledujúcom roku si zobral za manželku Máriu Lujzu, dcéru rakúskeho cisára Františka – toho, ktorého päť rokov predtým porazil pri Slavkove. Išlo o klasický politický sobáš – Napoleon očakával, že si svadbou s členkou najstaršieho európskeho panovníckeho rodu Habsburgovcov poistí svoje postavenie a získa Rakúsko za spojenca, František zase čakal, že mu zať vráti územia, ktoré predtým dobyl – a obaja boli napokon sklamaní. Napoleon chcel na nevestu zapôsobiť – plánoval, že svadobný sprievod prejde popod víťazný oblúk, to však kvôli meškaniu výstavby akosi nebolo možné. Chalgrin sa ale vynašiel – nechal vedľa staveniska postaviť maketu v skutočnej veľkosti z dreva a sádry. Tým zabil tri muchy jednou ranou – jednak si mohol overiť svoje predstavy a niektoré detaily korigovať, druhak nevesta bola iste okúzlená a naviac cisár videl, ako bude hotové dielo vyzerať, takže jeho roztrpčenie z meškania stavby sa zmiernilo.

…a naopak – zhora nadol.

V januári 1811 umiera Chalgrin a v tom istom roku aj Raymont (netuším, či ich úmrtia mali nejakú súvislosť, u Raymonta som dokonca nenašiel ani bližší dátum, len rok) a v stavbe pokračuje Chalgrinov žiak Louis-Robert Goust. Nie však nadlho – v roku 1814 je Napoleon porazený, Francúzsko okupované, na trón nastupuje brat popraveného Ľudovíta XVI. ako Ľudovít XVIII. a stavba víťazného oblúka sa na desať rokov zastavuje.

Až v auguste roku 1824, keď sa Ľudovít XVIII. sa rozhodol premeniť Víťazný oblúk na pamätník svojho víťazstva v Španielsku v roku 1823, bol jeho dostavbou poverený Jean-Nicolas Huyot, ktorý navrhol oproti Chalgrinovmu projektu výrazné zmeny. Jeho návrhy odlišného tvarovania a rôznych súsoší, osadených navrchu, sa dajú vidieť pri návšteve Víťazného oblúka – vo výstavných priestoroch na poschodí je výborná multimediálna prezentácia; na internete som našiel len jeden obrázok. Nič z toho však realizovať nestihol – v máji 1825 nový kráľ Karol X. rozhodol, že stavba bude dokončená v duchu pôvodných projektov. Huyot bol neskôr odvolaný a dostavbou poverený Guillaume-Abel Blouet, ktorý tento fajný dom v roku 1836 konečne dokončil.

Jeden zo štyroch monumentálnych reliéfov – „Napoleonov triumf“ od Jean-Pierre Cortota. Tie baby okolo cisára sú Víťazstvo, História a Sláva.

To už bol na francúzskom tróne ďaľší (a doteraz posledný) kráľ Ľudovít Filip, ktorý postupne skoncoval s absolutizmom a rehabilitoval myšlienky Revolúcie. Aj Víťazný oblúk pri jeho slávnostnom otvorení venoval „víťazstvám Revolúcie a cisárstvu Napoleona I.“. O štyri roky neskôr, v decembri 1840, bolo telo Napoleona Bonaparte privezené z ostrova Svätej Heleny, kde v roku 1821 zomrel, a s veľkou slávou prevezené popod Víťazný oblúk (a následne uložené na vyše dvadsať rokov do kaplnky Svätého Hieronýma, kým bola dokončená definitívna hrobka so sarkofágom v Dóme Invalidovne).

Hlava Republiky z reliéfu „Odchod dobrovoľníkov v roku 1792“ (známeho aj pod názvom La Marseillaise) – autorom je François Rude.

Tento fajný dom bol niekoľkokrát poškodený a následne zreštaurovaný – po prvýkrát počas parížskej komúny v roku 1871, kedy bol poškodený vládnym delostrelectvom, dobýjajúcim komunardský Paríž; v roku 1944 ho zase (a vraj výrazne) poškodili osloboditeľské anglo-americké vojská. Posledné reštaurovanie exteriérov prebehlo v rokoch 1986 – 1989 pod vedením Michela Marota, interiér bol pod vedením architekta Christophe Giraulta vynovený v rokoch 2006 – 2008, kedy bola naištalovaná aj multimediálna expozícia, navrhnutá Maurice Benayounom.

Z expozície v interiéri – ten model vpredu si otáčate ako chcete a na plátno sa vám premieta príslušný detail s popisom.

Takto sa vrtíte dookola, až kým nevyjdete hore. Tých schodov je vraj 284.

Víťazný oblúk sa stal jedným zo symbolov Paríža a miestom veľkých celonárodných osláv (ale aj neradostných udalostí – napr. v roku 1885 spopod neho vychádzal pohrebný sprievod Victora Huga). V júli 1919 pod ním začínala monumentálna vojenská prehliadka na oslavu konca svetovej vojny, na ktorej však chýbala nová zbraň – letectvo. Urazení letci usporiadali samostatnú oslavu o dva mesiace neskôr a pri nej Charles Godefroy na najslávnejšej francúzskej stíhačke tej doby Nieuport 11 popod Víťazný oblúk preletel (videoprepis filmového záznamu tu). Od roku 1921, kedy bol pod Arc de Triomphe zriadený Hrob neznámeho vojaka, bol „víťazný“ pochod popod oblúk znemožnený – takže každoročné slávnostné vojenské prehliadky 14. júla začínajú pri ňom, ale nie pod ním.

Monumentalita Víťazného oblúka vynikne hlavne zblízka. Vpravo La Marseillaise, vľavo hore Napoleon, vľavo dolu naše mladšie mláďa.

Monumentalitu Víťazného oblúka neskôr podčiarkol barón Georges-Eugéne Haussmann, autor radikálnej urbanistickej prestavby Paríža počas vlády Napoleona III., ktorý okolo tohoto fajného domu vytvoril kruhové námestie s hviezdicovitým križovaním dvanástich bulvárov. Arc de Triomphe bol dlho najväčším víťazným oblúkom na svete, až v roku 1982 ho veľkosťou prekonal Víťazný oblúk na počesť Kim Ir Sena v severokórejskom Pchjongjangu.

Víťazný oblúk večer.

Zdroje (okrem internetových stránok, odkazovaných v texte):

• Otakar Dorazil: Světové dějiny v kostce. Papyrus, Vimperk / Jeva, Rudná u Prahy, 1995
• Alan Tillier: Paříž. Ikar, Praha 2001
• http://www.arcdetriompheparis.com/history
• http://en.wikipedia.org/…_de_Triomphe

««« Předchozí text: Nostalgický spevníček - MDŽ špeciál Následující text: Nostalgický spevníček - Pavel Lohonka Žalman »»»

lojzo | 10.3.2010 St 08:46 | Fajné domy, Toulky | trvalý odkaz | tisk