Pár slov ku knižkám - 1. časť

Pustil som sa, ako som sľúbil čitateľskej verejnosti pri nedávnej literárnej hádanke, do písania pár slov ku knižkám, ktoré ste mali spoznať podľa ich prvých viet. A zistil som dve veci. Jednak že namiesto aspoň ako-tak objektívneho hodnotenia významnosti popisovanej knihy z toho furt vylezú len moje subjektívne pocity a druhak že vďaka mojej ukecanosti bude tých slov viac, než je únosné na jeden článok. Takže dnes prvé štyri (knižky, nie slová ).
Takže aby bolo medzi nami jasno: Nepokúšam sa o recenzie, chcem sa podeliť o svoj subjektívny až intímny vzťah k jednotlivým knižkám – takže je možné, že tomu bude rozumieť len ten, kto ich čítal a pamätá si (a možno ani ten nie ). Ale na druhej strane je možné aj to, že niekoho z tých, čo ich ešte nečítali, k prečítaniu inšpirujem. A to ma len a len poteší.

(1) Ludvík Souček: Cesta slepých ptáků.
„Hned na samý začátek napište, redaktore, že náhody jsou nesmysl.“

Túto fiktívnu reportáž o ceste do hlbín Islandu po stopách Jula Verna (Julesa Verneho?) som po prvýkrát čítal, keď som mal asi dvanásť rokov. A samozrejme veril som jej každé slovo. Pre chalanov z mojej generácie bez akýchkoľvek pochýb kultová knižka. Medzi svojimi rovesníkmi nepoznám nikoho, kto by ju nepoznal. V dobe svojho vzniku (prvé vydanie 1964) takmer dokonalý príklad mystifikácie a rád by som vedel, koľkí aj zo starších čitateľov jej uverili. Souček oživil záujem o mimozemšťanov a ich návštevy Zeme v minulosti minimálne u jednej generácie (uvedomte si, že táto knižka vyšla o štyri roky skôr, než Däniken vydal svoje Spomienky na budúcnosť!) a určite významnou mierou prispel k značnému záujmu o sci-fi literatúru v Československu.

Prvé vety slovenského vydania.

Neoddeliteľnou súčasťou Součkovej mystifikácie sú „dokumentárne“ ilustrácie a fotografie Kamila Lhotáka. Fakt, že vydavateľstvo, ktoré tu nebudem menovať len preto, že väčšinu jeho ostatných aktivít na poli sci-fi literatúry si vážim, vydalo Slepých vtákov bez ilustrácií, považujem za hanebnosť (v súhrnnom vydaní všetkých troch dielov – Albatros, 1989 – je počet ilustrácií dosť zredukovaný, ale tie podstatné chvalabohu ostali).

Ilustrácia Kamila Lhotáka.

V rokoch 1979 – 1980 vychádzala Cesta slepých vtákov ako kreslený seriál (slovo „komiks“ nebolo vtedy veľmi doporučované) na pokračovanie v časopise Elektrón, po nich kontinuálne nasledovali ďaľšie pokračovania – Runa rider a Slnečné jazero. Až vtedy som sa vlastne dozvedel, že „slepí vtáci“ majú aj pokračovania. Ale pravdupovediac, mne by ani nechýbali, mám pocit, že sa jedná o klasický prípad „nastavovanej kaše“.

Cesta slepých vtákov ako komiks – niektoré stránky vyšli netypicky v takejto farebnej podobe (ak to chcete väčšie, kliknite).

Ešte dve poznámky:
Pre čitateľov z Česka, ktorí asi Elektrón nepoznajú – bolo to zhruba povedané slovenská obdoba „abc“. Autorom komiksov s typickou čierno-bielou, modro kolorovanou kresbou, bol Jozef Schek, scenáre podľa knižiek mu obvykle písala Kamila Stašková. Schek a Stašková navštívili Součka v decembri 1978, aby získali jeho súhlas s komiksovým prepisom jeho kníh. Souček súhlasil a dokonca prejavil záujem o ďaľšiu spoluprácu. Čo zamýšľal, sa už ale nedozvieme, pretože v noci z 26. na 27. decembra 1978 umrel…

K prvej vete: Pravdupovediac neviem, či znenie, ktoré som uviedol v hádanke, je správne. Prevzal som ho z vydania v Albatrose z roku 1989. V prvom slovenskom vydaní z roku 1969 znie oslovenie „súdruh redaktor“. A keďže pôvodné prvé české vydanie nemám, neviem, či toho súdruha tam pridala prekladateľka Ľuba Kvietková alebo ho naopak v Albatrose po rokoch vypustili (čo mi pripadá pravdepodobnejšie).

Kľúčové vety:
„Střezte se malých ptáků a ledových blesků, dříve než vás pohltí Díra svatého Patrika!“
„Ostatně – docela obyčejní lidé většinou rozhodují o osudech světa. A to je správné, nemyslíte, redaktore?“

(2) J.D. Salinger: Kto chytá v žite.
„Ak to chcete vážne počúvať, tak najskôr asi budete chcieť vedieť, kde som sa narodil, aké bolo moje všivavé detstvo, čo robili moji rodičia, kým ma mali, a podobné kraviny v duchu Davida Copperfielda, ale aby som vám pravdu povedal, vôbec sa mi o tom nechce hovoriť.“

Ďaľšia kultová knižka, v tomto prípade celosvetovo. V päťdesiatych rokoch (po prvýkrát vyšla v roku 1951) považovaná v USA za škodlivú, v knižniciach ju neplnoletým požičiavali len po predložení písomného súhlasu rodičov. Dnes patrí medzi povinné čítanie, resp. doporučenú literatúru. To jsou paradoxy…

Hlavným hrdinom (a rozprávačom) je šesťnásťročný puberťák Holden Caulfield, chalan z bohatej rodiny, ktorý práve uteká zo školy (bezprostredným dôvodom pre toto rozhodnutie je síce hádka so spolubývajúcim, to je však len povestná „posledná kvapka“ – Holden na školu kašle a prepadá zo všetkých predmetov okrem angličtiny) a počas niekoľkých dní potuliek po New yorku „rieši skoro všetko, čo tínedžeri zvyknú riešiť: lásku, sex, smrť, zmysel života, existenciálnu aj celkom praktickú osamelosť, veľké sny a ideály, opovrhovanie rodičovskou generáciou a vlastne celým svetom“ (Juraj Kušnierik v časopise .týždeň).

Prvé vety slovenského vydania.

J.D. Salinger, ktorý od roku 1965 nič nepublikoval, od roku 1974 neposkytol ani jeden rozhovor, žil v ústraní a ponuky na sfilmovanie „Kto chytá v žite“ odmietal s tým, že „Holdenovi by sa to nepáčilo“, pred pár dňami (27.januára) umrel, takže sa v časopisoch objavilo množstvo hodnotiacich a spomienkových článkov. Dovolím si ešte dve citácie z časopisu .týždeň:
Juraj Kušnierik: „Holden všetko dáva čitateľovi priamo do tváre. Až tak, že ten má skôr akustický, než literárny zážitok: Holdena počuje. Salinger sa ukázal ako vynikajúci znalec duše rozorvaného tínedžera: roztržité, nesústredené, no pritom ľahúčko plynúce rozprávanie opisujúce s röntgenovou presnosťou neistoty, strachy aj naivné sny, idealistickú čistotu a totálny zmätok vnútri mladého človeka – vo svetovej literatúre to nemá obdobu.“
Daniel Hevier: „Salingerovo písanie je písanie od vety. Podmet, prísudok. Prvá veta, druhá veta, odsek. Slová sa spájajú so slovami nie tak v gramatike, ale v akejsi znakovej alchýmii. Preto to presahuje tak intenzívne do života. Boli autori, ktorí urobili zo svojho života literatúru – museli cestovať, plaviť sa na lodiach, hľadať zlato, ukrývať sa v bunkroch, strieľať, chrániť si korienok života, piť a triezvieť, dávať si „nahý obed“ narkotík, byť „na ceste“ od života k literatúre. Salinger premenil literatúru na život. Stal sa literárnou postavou, ktorá vymýšľa svojho autora. Ukryl sa do viet a súvetí.“

Vytrhnuté z kontextu:
„Niektoré veci by mali zostať tak, ako sú.“
„To je podľa mňa vyložene hlúpa otázka. Ako môžete vedieť, čo urobíte, kým to neurobíte?“
„Jeden z tých chumajov, čo si myslia, že by ste ich pokladali za kriplov, keby vám nepomliaždili aspoň štyridsať prstov, keď vám podávajú ruku.“

(3) Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ.
„Keď som mal šesť rokov, videl som raz v knižke o pralese, čo sa volala „Pravdivé príbehy“, nádherný obrázok.“

K tejto (ďaľšej kultovej!) knižke už bolo napísané toľko, že veru neviem, čím by som ešte prispel. Prečítajte si radšej recenziu u Wua, tá je pekná (a z odkazov na jej konci doporučujem minimálne odkaz o porovnávaní prekladov).

Zastavím sa u ilustrácií: Iniciátorom vzniku Malého princa bol Exupéryho americký vydavateľ Curtice Hitchcock (Saint-Exupéry strávil prvé roky druhej svetovej vojny v exile v USA), ktorý sa ho po úspechu knihy „Vojnový pilot“ spýtal, či by nechcel napísať knižku pre deti. Exupéry pár dní premýšľa a potom si ide kúpiť pastelky, lebo tvrdí, že detská knižka bez ilustrácií nemá zmysel. Síce si spočiatku ako ilustrátor neverí, dokonca požiada o ilustrácie Bernarda Lamotta (ktorý ilustroval aj Vojnového pilota), keď ich však dostane, nepáčia sa mu a definitívne sa rozhodne, že Malého princa ilustruje sám. Myslím, že sa rozhodol dobre.

Tento obrázok vraj Exupéry považoval z celej knižky za najvydarenejší. A ja s ním vrelo súhlasím.

Múdre vety: Krásna veta je hneď v úvodnom venovaní (knižka je venovaná „Leonovi Werthovi, keď bol malým chlapcom“): „Všetci dospelí boli kedysi deťmi. (Ale máloktorý si na to pamätá.)“
„Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“
„Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.“

Prvé vety slovenského vydania.

(4) Douglas Adams: Stopařův průvodce Galaxií.
„Kdesi daleko v zaostalých a nezmapovaných končinách onoho cípu Západního spirálního ramene naší Galaxie, který si rozhodně nemůže dělat nároky na módnost, leží jedno malé, bezvýznamné žluté slunce.“

Nemôžem si pomôcť, ale toto je ďaľšia z kultových knižiek (o čom svedčí aj to, že pri literárnej hádanke ju spoznali aj tí, čo ju nečítali). Brilantná paródia na sci-fi v štýle klasického anglického humoru. Pre mňa jedna z najlepších kníh vôbec (mám teraz na mysli celú päťdielnu sériu, aj keď netvrdím, že nemá aj slabšie miesta), často ju užívam v malých dávkach ako antidepresívum a raz za čas (priemerne tak raz za dva roky) si prečítam celú sériu od začiatku do konca. Mal som kedysi aj prvé české vydanie Stopařova průvodce (Odeon, 1990), ale ako vraví priateľ Jago, niekto mi ho „přemístil“. Pravdupovediac aj viem kto, ale už to nechám tak, toto jednotné vydanie celej päťdielnej trilógie (Argo, 2002) mi je sympatické.

O vzniku knižky píše Neil Gaiman v knihe „Nepropadejte panice. Douglas Adams a Stopařův průvodce Galaxií“:
„Psal se rok 1971 a osmnáctiletý Douglas jezdil stopem po Evropě s kradeným výtiskej Stopařova průvodce Evropou (ani se nenamáhal „vypůjčit“ si Evropou za 5 dolarů denně, protože o takových penězích se mu ani nesnilo). Byl opilý. Třel bídu. Byl tak chudý, že si nemohl dovolit nocleh v hostelu a tak se po strastiplném dni ocitl na poli u Innsbrucku a leže naznak zíral na hvězdy. „Někdo by měl vážně napsat Stopařova průvodce Galaxií“, pomyslel si.
Hned nato tenhle nápad zapomněl.
O pět let později, když se zoufale snažil vymyslet nějaký přijatelný důvod, proč by měl mimozemšťan navštívit Zemi, mu tahle větička znovu vytanula na mysli.“

Prvé vety druhého českého vydania.

Nesmrteľné vety – z tejto knižky tu sa mi vyberá ťažko, kdekoľvek ju otvorím, nájdem niečo, čo stojí za zmienku, takže aspoň „Všechny plány a příkazy k demolici jsou už padesát pozemských let vyvěšeny na vašem místním plánovacím odboru na Alfě Centauri, takže jste měli spoustu času vznášet formální protesty.“,
„Převážně neškodná“
a samozrejme „Nepropadejte panice.“

A to je na dnes všetko. Pár slov k ďaľším štyrom knižkám sa tu objaví snáď o týždeň.

««« Předchozí text: Nemci idú propagovať Muránsku planinu Následující text: Dobývání Arktidy vzdušnou cestou. Část III. »»»

lojzo | 9.2.2010 Út 18:17 | Knihovna | trvalý odkaz | tisk