Stručné dejiny kozmonautiky priamou rečou (a na minciach) - 7. časť

7. Začiatky medzinárodnej spolupráce (1975–1981)

V prvej polovici sedemdesiatych rokov, keď v priebehu studenej vojny nastalo krátke „prímerie“, sa kozmické veľmoci dohodli na niečom, čo pár rokov predtým bolo absolútne nepredstaviteľné – na spoločnom kozmickom lete. Šokujúcich nie je ani tak tých pár dní, ktoré ruskí a americkí kozmonauti strávili spolu na obežnej dráhe, najväčším prekvapením bolo zákulisie prípravy spoločného letu – dovtedajší protivníci sa vzájomne oboznámili s kozmickou technikou i technickým zabezpečením (pripomeňme, že Bajkonur bol stále utajovanou vojenskou základňou, kam sa nedostali ani „domáci“ sovietski civilisti a s výcvikovým strediskom kozmonautov, známym pod menom Hviezdne mestečko, to bolo rovnako).

Žiaľ, spoločný americko-sovietsky let, uskutočnený v júli 1975, nemal pokračovanie. Prekvapujúco o to nestáli Američania – mali pocit, že Rusi získali viac než oni.
Rusi sa teda rozhodli pre ďaľšie medzinárodné lety iného druhu – ponúkli miesta na palubách svojich kozmických lodí a orbitálnych staníc kozmonautom z krajín „tábora mieru a socializmu“. Dúfam, že všetci si (či už zo života alebo z dejepisu) pamätáte, že prvým z nich bol v roku 1978 Čechoslovák Vladimír Remek – čo bolo príčinou veľkého rozčarovania Poliakov, ktorí predpokladali, že prvý „interkozmonaut“ bude z Poľska.

„Zo všetkého najťažšie pre nás bolo naučiť sa po anglicky. Tréning nebol taký ťažký. Kozmickú techniku sme v podstate poznali.“ – ruský kozmonaut Valerij Kubasov pred prvým spoločným sovietsko – americkým kozmickým letom ASTP – EPAS (Apollo – Soyuz Test Project / Eksperimentaľnyj poljot Apolon – Sojuz) v júli 1975. „Nejtěžší částí celého výcviku bylo učit se mluvit rusky. (…) Chtěli byste vypadnout ze třídy a létat. Jenomže to jsme nemohli. Ruština byla zatraceně těžká.“ – konštatuje aj jeho americký kolega Deke Slayton. Ako vidno, v niektorých veciach sa Rusi i Američania rýchlo zhodli (13, 6)

„Při naší první cestě jsme bydleli v hotelu Intourist v centru Moskvy blízko Rudého náměstí a Kremlu. (…) Rusové pro nás každé ráno přijeli autobusem a odvezli nás do třicet mil vzdáleného Hvězdného městečka. Večer nás znovu naložili do autobusu a odvezli zpátky do hotelu. (…) V suterénu hotelu byl bar. Oáza uprostřed pouště dlážděných ulic a betonu. Bylo to místo, kde se setkávali všichni stálí hosté. Němci, Finové, Kubánci, Češi. Lidé z celého světa. (…) Zapadli jsme mezi ně jako ryba do vody. Popíjeli vodku a dělali to, co všichni návštevníci. Přes den práce, večer zábava. Prostě cokoliv, co mohlo změnit sterilní atmosféru, která nás obklopovala.
Rusové to neviděli rádi. Šéfové kosmického programu nebyli naší zábavou ani občasnou kocovinou druhý den příliš nadšeni. Jenže nevěděli, co s tím mají dělat. Aspoň při naší první návštěve Ruska.“ – kozmonaut Deke Slayton popisuje pobyt amerických kozmonautov v Rusku. „Zatímco jsme byli doma, ve Spojených státech, postavili pro americký tým docela dobrý hotel. Žádná halabala stavba. Ta zatracená budova měla tři patra a bylo v ní i pár docela velkých apartmánů. (…) Ale pořád to bylo Rusko. Nábytek, jídelna, apartmány a bar. Jenže základní věci jako dostatek ručníků a mýdla, či dokonce zátky do umyvadel a van nebyly. Kdyby to byl ryze komerční hotel, za týden by přišel na mizinu. Možná že v Rusku ne, ale v Americe určitě. Když nám to nové místo ukazovali, byli dost opatrní. Pokoušeli se ospravedlnit své jednání tím, že nám řekli, že nebude potřeba denně pro nás jezdit a že to usnadní výcvik. Byly to jen plané žvásty. Jejich úmysl byl držet nás pod zámkem.“ (6)

„Jídlo nebylo tak špatné. V porovnání s tím, co musel jíst průměrný ruský občan, bylo naše jídlo senzací. Ale to ruské pivo, to byla skutečně katastrofa. Dost jsme na ně nadávali. Jednou večer jsme se o tom pivu jak „chcanky“ bavili s Tomem a říkali jsme si, jak by bylo fajn, kdyby tu bylo na pití něco lepšího. To byla sama o sobě dobrá lekce. Příštího dne večer, když jsme skončili s výcvikem a vrátili se zpět do apartmánů, všechny ledničky v baráku byly naládované skutečně skvělým českým pivem. Člověk skutečně nemusel být odborník přes rakety, aby mu došlo, že Rusové mají „napíchnutý“ celý hotel.“ – Deke Slayton o pobyte vo Hviezdnom mestečku (6)

„Alexej rozpráva oklahomčinou, to nie je čistá angličtina. Rozumie mi lepšie, než moja manželka Faye.“ – veliteľ Apolla Tom Stafford o svojom ruskom kolegovi, veliteľovi Sojuzu Alexejovi Leonovovi, ktorý počas mnohých hodín spoločných tréningov pochytil Staffordov oklahomský prízvuk. Kozmonauti pri tomto prvom medzinárodnom kozmickom lete rozprávali pre nich cudzím jazykom – Rusi po anglicky a Američania po rusky (13)

Sojuz a Apollo pri spoločnom lete na kazašskom 500 tenge z tohto roku. V drvivej väčšine prípadov sú tieto dve lode zobrazené tak, že Sojuz je bližšie – vtedy totiž zaniká, aký bol oproti Apollu malý.

„To abyste se teď raději nevraceli zpátky na Zemi, taková nekázeň. No otevřeme to, přece to nepovezete zpátky.“ – reaguje Tom Stafford, keď pri návšteve Američanov na palube Sojuzu vytiahol Leonov tuby s nápisom „Špeciálna moskovská vodka“ (pri kozmických letoch samozrejme alkohol nie je povolený, aj keď dnes je už verejným tajomstvom, že sa na obežnej dráhe občas objaví). Po prvom cucnutí sa Stafford i Slayton tvárili dosť rozpačito – v tubách bol boršč (20)

„Někdy se člověk přistihl při myšlence, že se podobá vlastně opici. Nohy pracují jako ruce, držíš se jimi, zachycuješ se za všechno možné, když držíš v ruce přístroje.“ – Vitalij Žolobov (Sojuz 21) o svojej práci na orbitálnej stanici Saljut 5 v júli a auguste 1976. Posádka Sojuzu 21 bola (pokiaľ je známe) prvou posádkou, ktorá sa vo vesmíre pohádala tak, že veliteľ Boris Volynov na svojho kolegu dokonca vytiahol pištoľ (ktorou boli sovietski velitelia posádok až do začiatku 80-tych rokov štandardne vybavení). Žolobov vraj trpel od počiatku letu silnými nevoľnosťami a psychickými problémami, ktoré vyústili až do odmietnutia plnenia úloh. Pikantné je to hlavne v súvislosti s faktom, že Saljut 5 (rovnako ako predtým Saljut 3) bol orbitálnou stanicou s prevažne vojenskými úlohami, dokonca mal na palube upravený rýchlopalný letecký kanón ráže 23 mm (čo samozrejme Rusi vtedy nepriznali, bolo to zverejnené až po rozpade ZSSR), údajne kvôli prípadnému napadnutiu alebo kontrole stanice nejakou americkou družicou (15, 16, 10)

„Okamžitě jsem vyskočil z postele. Vždyť ozve-li se nečekaný úder, znamená to, že se na stanici něco stalo. Je třeba zjistit, co! A bleskově! Ale pak jsem si konečně uvědomil, že jsem už dole, že to bouchly jenom dveře.“ – kozmonaut Boris Volynov (Sojuz 21 – Saljut 5) o ťažkom zvykaní si na Zem po návrate z kozmu (15)

Vladimír Remek, prvý človek vo vesmíre, ktorý nebol občanom ZSSR alebo USA, sa „svojej“ mince doteraz nedočkal, niektorí iní interkozmonauti áno – toto je prvý poľský kozmonaut Mirosław Hermaszewski na poľskej 20 zlotke z roku 1978.

„Sledujeme vás, přistáli jste na jezeře Tengiz.“ – hlásenie riadiaceho strediska posádke Sojuzu 23 (Vjačeslav Zudov, Valerij Roždestvenskij, október 1976). Kozmonauti však neodpovedali…
Let Sojuzu 23 sprevádzala neobvykle veľká dávka smoly – kozmonauti leteli k orbitálnej stanici Saljut 5, kde mali stráviť dva týždne, zlyhal však automatický systém približovania a po viacerých neúspešných pokusoch dostali na druhý deň príkaz pristáť. Vďaka silnému vetru v pristávacej oblasti však „trafili“ do zamrznutého jazera, kabína prerazila ľad, voda jazera zoskratovala kontakty v otvorenom padákovom otvore, čím sa vystrelil záložný padák, nasiakol vodou a stiahol kabínu tak, že sa prevalila na bok a výstupný poklop ostal pod vodou, rovnako ako antény (takže kozmonauti stratili spojenie) a vetracie otvory (takže kozmonautom ostal len vzduch, ktorý mali v kabíne). K tomu všetkému bolo krátko pred polnocou, vonku bolo 20 stupňov pod nulou, okrem spomenutého vetra aj hustá hmla a snežilo. Záchranné oddiely kabínu na hladine veľkého jazera (1590 km2) márne hľadali, v hustej hmle signály svetelného majáku nebolo vidno a hoci hladina bola pokrytá ľadovou drťou, breh bol rozbahnený, takže sa na jazero nedali dostať ani člny. Jedinou šancou boli vrtuľníky, z ktorých jeden napokon zostúpil tesne nad hladinu (pod hmlu), kozmickú loď lokalizoval, vrátil sa na breh po potápačov a vysadil ich pri kabíne. Pilot Nikolaj Kondraťov (zdá sa, že nikto iný nebol schopný alebo ochotný podujať sa na takú riskantnú akciu – pripomínam, že kozmonauti nekomunikovali a nikto netušil, či sú vôbec živí) potom presadol do väčšieho vrtuľníka, z ktorého zhodil lano, potápači ho zahákli na kabínu a Kondraťov ju odtiahol až k osem kilometrov vzdialenému brehu. Až tam, už za ranného brieždenia, záchranári zistili, že ich námaha nebola márna a kozmonauti sú – až na premrznutie – v poriadku. Nedá mi nespomenúť, že Roždestvenskij bol predtým, než sa stal kozmonautom, vojenským potápačom (12, 24)

Príležitostná 10 marka NDR k letu prvého (východo)nemeckého kozmonauta Sigmunda Jähna. Na obežnej dráhe je zobrazená celá raketa, čo je samozrejme nezmysel.

„Už jsem se s tím smířil. Hůř to nesl můj ruský kolega Nikolaj Rukavišnikov. Koupili jsme si láhev vína, zavřeli se na pokoji a nadávali na protekci a na bordel.“ – Oldřich Pelčák, kandidát na prvého československého kozmonauta, komentuje fakt, že pre „prvý kozmický let programu Interkozmos“ dostala prednosť posádka Gubarev – Remek pred dvojicou Rukavišnikov – Pelčák (tou protekciou naráža na skutočnosť, že otec Vladimíra Remka bol veliteľom československého letectva) (3)

„Nechtěli jsme zatěžovat první mezinárodní posádku složitějším a dlouhodobějším programem.“ – riaditeľ letu Sojuzu 28, bývalý kozmonaut Jelisejev, o vedeckom programe prvého medzinárodného letu (Alexej Gubarev, Vladimír Remek, marec 1978), pri ktorom bolo na deväť dní naplánovaných len šesť pokusov (z toho jeden sa kvôli vybitej batérii v prístroji nakoniec ani neuskutočnil). „Zlé jazyky“ neskôr tvrdili, že lety prvých zahraničných kozmonautov boli rýdzo propagandistické a Rusi ich na palube Saljutu prakticky nenechali na nič siahnuť. Každopádne propaganda v tom bola – Remek mal pôvodne štartovať 25. februára, teda na 30. výročie „Víťazného februára“, kvôli nešpecifikovanej poruche bol však štart odložený na 2. marca (15)

„Voloďo, mluv česky!“ – vyzýva komunikátor Vladimíra Remka počas priameho televízneho prenosu, ktorý samozrejme prenáša aj Československá televízia. Zaskočený Remek, ktorý posledných štrnásť mesiacov strávil v Rusku (jeho výcvik v ruskom Hviezdnom mestečku začal v novembri 1976) a po česky už dlho nehovoril, ťažko hľadá české slová, zadrháva sa a vyzerá značne nekompetentne – k čomu prispievajú aj ostatní traja ruskí kozmonauti na palube Saljutu, ktorí majú pocit, že nevie čo má hovoriť a po rusky mu „našepkávajú“. Asi si pamätáte, že meno Remek sa potom medzi pospolitým ľudom v Československu dešifrovalo ako skratka „Rychle – Eéé – Mluvící – Eéé – Kosmonaut“ (3)

„Když se na člověka chystá zubař, který má dvouhodinový kurs, tak ten zub radši přestane bolet.“ – kozmonaut Georgij Grečko, ktorý sa pri dlhodobom lete na stanici Saljut 6 sťažoval na bolesti zubov, preto na Zemi posádke Sojuzu 28 (Gubarev – Remek), ktorá sa chystala na let k Saljutu, pribalili kufrík so zubárskou vŕtačkou a potrebným materiálom, a naučili kozmonautov „základy zubárskeho umenia“. Grečko sa však Remkovi nakoniec ošetriť nenechal (3)

Prvý mongolský kozmonaut Džugderdemidin Gurragčá na príležitostnom mongolskom tugriku z roku 1981.

(Predchádzajúca časť tu, pokračovanie o týždeň)

««« Předchozí text: Stručné dejiny kozmonautiky priamou rečou (a na minciach) - 6. časť Následující text: Star Trek 2009 (DVD) »»»

lojzo | 22.11.2009 Ne 00:07 | Písně kosmické, Mince | trvalý odkaz | tisk