Stručné dejiny kozmonautiky priamou rečou (a na minciach) - 6. časť

6. Prvé orbitálne stanice – Saljuty a Skylab (1971–1975)

Keď Rusi zistili, že Američanov nedobehnú a na Mesiaci tak skoro nepristanú, začali sa tváriť, že to vlastne nikdy nebolo ich cieľom. Oficiálna verzia tvrdila, že od počiatku kozmických letov smerovala sovietska kozmonautika k vývoju orbitálnych staníc, umiestnených na obežnej dráhe Zeme a že na prieskum Mesiaca nie sú pilotované lety potrebné, lebo to rovnako dobre a lacnejšie zvládnu automatické sondy.

V skutočnosti začali projekčné práce na sovietskej orbitálnej stanici v decembri 1969, vo februári 1970 boli z rozhodnutia Kremľa zlúčené projekty civilnej stanice DOS a vojenskej stanice Almaz (politici požadovali, aby bola stanica vypustená skôr než plánovaný americký Skylab) a výsledok bol pod názvom Saljut 1 vypustený už v apríli 1971, teda po neuveriteľných štrnástich mesiacoch. Bohužiaľ táto prvá orbitálna stanica veľmi úspešná nebola – prvej posádke, ktorá ju mala osídliť, sa nepodarilo otvoriť poklop prechodového tunela, druhá posádka (Sojuz 11 – Dobrovolskij, Pacajev, Volkov) pracovala v júni 1971 na palube Saljutu takmer mesiac, pri zahájení pristávacieho manévru ale unikol z kozmickej lode vzduch a kozmonauti zahynuli (treba povedať, že to bola – aspoň doteraz – posledná porucha sovietskej kozmickej lode so smrteľnými následkami; Američanov najväčšie straty ešte len čakali…).

Štylizovaná raketa ako symbol kozmických úspechov sa objavila na sovietskej príležitostnej desaťkopejke k 50. výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v roku 1967.

„Stál som, ak sa to tak dá povedať v bezváhovom stave, pri výstupnom otvore orbitálnej sekcie. Keď sa otvoril, prvé, čo som zbadal, bola Zem, čierna obloha a obzor. V prvej chvíli som si pomyslel, že stojím v lietadle v otvorených dverách a mám zoskočiť dolu. Zem sa mi nezdala tak strašne ďaleko.“ – kozmonaut Jevgenij Chrunov, ktorý spolu s Alexejom Jelisejevom ako prví ľudia v histórii prestúpili z jednej kozmickej lode do druhej (Sojuz 4 a Sojuz 5, január 1969). Lode nemali prechodový tunel, kozmonauti „jednoducho“ z jedného Sojuzu vystúpili, prerúčkovali po povrchu lodí a do druhého nastúpili (17)

„Změnila se barva okének. Najednou, v jakémsi zlomku sekundy, dostala odstín připomínající kalený kov. Značně se snížila viditelnost. To jsou „žertíky“ plamenů, které bouří venku. Vidíme jejich jazyky, připomínající jakési stuhy a víme, že teplota venku je kolem tří tisíc stupňů. Kdesi pod námi začíná narůstat hukot a praskot. Máme dojem, jako by nás zespoda něco vztekle odíralo. To hoří vrstva tepelného štítu. Mohu vás ubezpečit, že to není právě příjemný pocit.“ – kozmonaut Vladislav Volkov popisuje zostup Sojuzu 7 (október 1969) cez atmosféru. Podobne prebieha každé pristátie kozmickej lode (15)

„Na triumfální výpravu Američanů na Měsíc jsme v říjnu odpověděli letem tří lodí Sojuz. Dobrodružství spočívalo v tom, že se dvě lodi nespojily, a dokonce i experiment se svařováním na palubě jednoho plavidla se nepovedl. Stěnu lodi skoro propálili.“ – ruský historik raketovej techniky a kozmonautiky German Nazarov komentuje skupinový let lodí Sojuz 6, 7 a 8 (3)

„Konstruktéři a kosmonauti, stejně jako tisíce našich lidí, se nad tím zřejmě ironicky usmívali, protože věděli, že generální tajemník zkrátka lže.“ – hlavný konštruktér kozmických lodí a rakiet Vasilij Mišin reaguje na vyhlásenie „Naše generální linie ve výzkumu vesmíru spočívá ve vytváření kosmických stanic.“, ktoré Leonid Brežnev predniesol na slávnostnej recepcii na počesť letu Sojuzov 6 až 8 v októbri 1969 (3)

„Všichni kosmonauti vyprávějí – věděl jsem to ještě dřív, než jsem letěl – že se člověk například probouzí a vidí, jak mu ruce plavou. Přesto, když jsem první noc asi dvakrát procitl, díval jsem se s úžasem na ruce, které se vznášely před mým obličejem. Čí jsou?! Odkud se tady vzaly? Že by to byly moje prsty? Ano, jsou skutečně moje.“ – kozmonaut Vitalij Sevasťjanov o svojom prvom lete v Sojuze 9 (jún 1970) (11)

„Bylo možno přejít k pilotovanému letu, ale po tom, co v červenci 1969 vstoupil na Měsíc Neil Armstrong, ztratil propagandistický smysl.“ – akademik Vasilij Mišin, vtedajší šéf sovietskej kozmonautiky, o situácii v októbri 1970, po tom, čo sovietska kozmická loď Zond 8 v automatickej verzii (teda bez posádky) obletela Mesiac (20)

„Obě tělesa byla spojena 5,5 hodiny, byl splněn určený program výzkumného společného letu a poté se posádka se svou lodí odpoutala a přistála. Hodnotily se dynamické charakteristiky systému kosmická loď – orbitální stanice.“ – oficiálna správa TASS o lete kozmickej lode Sojuz 10 (Šatalov, Jelisejev, Rukavišnikov) k orbitálnej stanici Saljut v apríli 1971. V skutočnosti mali kozmonauti na palubu stanice prestúpiť a pracovať v nej takmer mesiac, nepodarilo sa im však otvoriť poklop prechodového tunela. Oficiálna propaganda nemohla pripustiť, že aj sovietska technika sa môže porúchať, hoci každému súdne uvažujúcemu človeku bolo jasné, že vypustiť loď s troma kozmonautmi k orbitálnej stanici a nenechať ich ani vstúpiť na jej palubu je logický i ekonomický nezmysel (5)

Príležitostný sovietsky rubeľ k 60. výročiu VOSR. Raketa je prakticky rovnaká ako na predchádzajúcej minci spred desiatich rokov, meno toho plešatého kozmonauta sa mi žiaľ zistiť nepodarilo.

„Halo, Houstone, zde Skylab. Slyšíte mne tam dole?“ – ženský hlas z paluby orbitálnej stanice Skylab (kde práve pracovala posádka Alan Bean, Owen Garriot a Jack Lousma) vyviedol komunikátora Roberta Crippena z rovnováhy: „Skylab… Ovšem, slyším vás, ale nemohu poznat hlas. Koho to vlastně mám na lince?“ „To jsi ty tam dole, Bobe? Tady Helena na Skylabu. Mládenci už neměli hezky dlouho domácí kuchyň. Tak jsem si řekla, že jim něco dovezu. Přepínám, příjem.“ Skôr než sa Crippen stihol spamätať, Helena ešte vychválila „fantastický výhľad“ a rýchlo dodala stíšeným hlasom: „Bobe, už musím končit. Kluci sem plavou k velitelské sekci a já měla přísně nakázáno, že s vámi nesmím mluvit. Tak nashle, Bobe!“ Potom Owen Garriot na Skylabe prerušil spojenie, vypol magnetofón a celá posádka vybuchla do hurónskeho smiechu. Pracovníci v riadiacom stredisku neskôr popisovali, že Crippen počas rozhovoru s Helenou „najprv zbledol, potom sčervenal a nakoniec sfialovel a lapal po dychu ako ryba na suchu“. Celý žartík pripravil a nahral kozmonaut Garriot predchádzajúci víkend pri súkromnom rozhovore s manželkou na neverejnej linke (20)

„Takže to, že jsem zvracel, zůstane jen medzi námi a tady tím křeslem.“ – kozmonaut Pogue uzatvára „sprisahaneckú“ dohodu posádky tretieho letu Apolla k orbitálnej stanici Skylab (Gerald Carr, Edward Gibson, William Pogue; november 1973). Posádka však netušila, že nechala zapnutý palubný magnetofón, ktorý celú komunikáciu kozmonautov v čase ich spánku automaticky odvysielal do riadiaceho strediska. V prvej etape kozmických letov kozmonauti obvykle tajili svoju nevoľnosť na začiatku letu v obave, že by mohla byť príčinou toho, že sa viackrát o vesmíru nedostanú. Neskôr vyšlo najavo, že žalúdočné problémy pri prílete na obežnú dráhu nie sú ničím neobvyklým a trpia nimi približne dve tretiny kozmonautov (15)

„Nebesa! Támhle někdo sedí!“ – zdesený výkrik kozmonauta Geralda Carra po vstupe na palubu orbitálnej stanice Skylab (november 1973). Predchádzajúca posádka, ktorá Skylab opustila dva mesiace predtým, nechala v priestore stanice rafinovane rozmiestnené kombinézy, vypchaté papierom a prádlom (8, 20)

„Máte vůbec dost potravy pro šest osob?“ – otázka komunikátora Sheparda, keď Carr, Gibson a Pogue našli na palube Skylabu troch panákov z vypchatých kombinéz. „Neboj se, tyhle maškary dlouho chleba ujídat nebudou.“ – odpovedal Carr, – „Dost na tom, co nám sežrala předchozí posádka.“ Predchádzajúca posádka Skylabu spotrebovala zo zásob na orbitálnej stanici viac potravín, než sa predpokladalo, takže novonastupujúca posádka si so sebou niesla 26 kg potravinového komprimátu, ktorý mal nahradiť 72 kg normálnej stravy (a mali ho potom každý tretí deň na jedálnom lístku) (20)

Americká medaila s prvou americkou orbitálnou stanicou Skylab.

„U posvátné krávy indické, to je ale pohled! Ten si zaslouží baletní exhibici včetně kotrmelců. Člověk si připadá jako ve strážním koši na plachetnici.“ – kozmonaut Gerald Carr pri svojom prvom výstupe do voľného vesmíru z paluby orbitálnej stanice Skylab 25. decembra 1973 (20)

„Najednou slyším hněvivý hlas Jurije Arťuchina, který byl v druhé části stanice. Připluji tam a co vidím – proud vzduchu od ventilátoru odnáší palubního inženýra ke stěně. Až teprve když našel opěrný bod, tak se mu podařilo se s větrem vypořádat. Představte si, jak ho to mrzelo – být odfouknut větrem!“ – kozmonaut Pavel Popovič, veliteľ Sojuzu 14, popisuje príhody z pobytu na palube Saljutu 3 (1974). Na ďaľších orbitálnych staniciach boli v interiéri pridané madlá (20)

„Žuro, mluv rychle a stručně. Představ si, že máme 28 000 km v hodině. Než ty ze sebe vypravíš to svoje prosím nebo promiňte tak přeletíme půl Evropy.“ – veliteľ Sojuzu 17 Alexej Gubarev palubnému inžinierovi Georgijovi Grečkovi. Gubarev bol pôvodne vojenský pilot, Grečko pracoval v konštrukčnej kancelárii, napriek rozdielom v povahe i temperamente však spolu vytvorili úspešnú posádku (20)

„Olegu, zkus křičet, pomůže to!“ – kozmonaut Vasilij Lazarev kolegovi Olegovi Makarovovi po tom čo po štarte Sojuzu v apríli 1975 došlo k výbuchu rakety, záchranný systém odstrelil kozmickú loď a na posádku pôsobilo preťaženie až 21 G (to znamená, že každý z kozmonautov vážil 21-násobok svojej hmotnosti). „Odhadneš, kam letíme?“ – pýta sa veliteľ Lazarev svojho palubného inžiniera po tom, čo sa preťaženie zmiernilo. „Do Číny. Zahajujeme naši první zahraniční cestu.“ – odpovedá Makarov. Napokon kabína po 21 a pol minútach letu pristála na Sibíri, 320 km od čínskych hraníc (3, 24)

Neidentifikovaný sovietsky kozmonaut na kazašskom 50 tenge s vesmírnou tematikou z roku 2006.

„Ráno jsem si udělal rozcvičku – projel jsem se na veloergometru od Jižní Ameriky až k Vladivostoku a úspěšně jsem překonal Himaláje. Večer jsem pak ušel pěšky na chodníčku od Los Angeles do Lisabonu a ani jsem si nevšiml bouřky na Atlantiku.“ – z palubného denníka Vitalija Sevasťjanova pri pobyte na orbitálnej stanici Saljut 4 v júni 1975 (11, 24)

(Predchádzajúca časť tu, pokračovanie o týždeň)

««« Předchozí text: Piatok trinásteho Následující text: Stručné dejiny kozmonautiky priamou rečou (a na minciach) - 7. časť »»»

lojzo | 15.11.2009 Ne 00:06 | Písně kosmické, Mince | trvalý odkaz | tisk