Grands Travaux - Louvre a jeho Pyramída

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Francois Mitterrand, ktorý sa v roku 1981 stal francúzskym prezidentom, úradoval napriek svojej socialistickej straníckej príslušnosti štýlom, ktorý pripomínal viac monarchu než prezidenta. Na tom napokon nie je nič zvláštne, veď Francúzi sami tvrdia, že postavenie prezidenta v ich politickom systéme má najbližšie k faraónovi (však si aj Mitterrand, hlavne vďaka pyramíde v Louvri, vyslúžil prezývku Mitterramses I.), a po nemastnom-neslanom období prezidentovania pánov Pompidoua a Giscard d´Estainga bolo príjemným oživením, že sa na čele Francúzska objavil chlap, ktorý sa rozhodol prinavrátiť svojej krajine silnú pozíciu vo svete a pozdvihnúť jej sebavedomie. A nielen krajine, aj hlavnému mestu. Vlastne môžeme povedať, že predovšetkým hlavnému mestu, lebo veď v očiach politikov Francúzsko rovná sa Paríž (samozrejme okrem času volieb, keď ide aj o hlasy z vidieka).

Priehľad z podzemia na krídlo Denon cez jednu z malých pyramíd. Foto: © lojzo, 2009

Mitterrand, ako každý faraón, evidentne túžil zanechať po sebe niečo, čo ho bude ešte dlho (najlepšie naveky) pripomínať – teda hmotné pamiatky. A keďže mu do karát hralo aj blížiace sa dvesté výročie francúzskej revolúcie (ako vieme, z osláv jej storočnice nám zvýšila Eiffelovka), prišiel s myšlienkou postaviť na území Paríža nie jedno, ale hneď niekoľko výrazných architektonických diel, zahrnutých pod súhrnný názov Grands Travaux (Veľké Diela), prípadne Grands Projets (Veľké Projekty). Pri ich predstavovaní Mitterrand vyhlásil: „Paríž bude lákať návštevníkov ako mesto architektúry, mesto sochárstva, mesto múzeí a mesto záhrad. Mesto otvorené predstavivosti, nápadom a mladosti.“ Mali symbolizovať vedúcu pozíciu Francúzska v umení, politike a ekonomike konca 20. storočia a myslím si, že túto úlohu úspešne plnia.

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Názory na to, čo medzi Grands Travaux vlastne zaraďovať, nie sú celkom jednotné. Jednoznačne k nim patria Grand Louvre, Opéra de la Bastille, Parc de la Villette (zahŕňajúci dve ďaľšie, relatívne samostatné diela – k nim sa dostaneme neskôr), Grande Arche de la Defense a Bibliothèque Nationale, okrem nich sa obvykle spomínajú ešte Institut du Monde Arabe, Musée d´Orsay (hoci ich projekty vznikli ešte pred Mitterrandovým nástupom do funkcie) a Ministère des Finances (barák, ktorý vznikol vpodstate ako „vedľajší produkt“ prestavby Louvru).
Ako ste si iste všimli, funkčnou náplňou takmer všetkých týchto fajných domov je kultúra (s výnimkou ministerstva financií, ktoré sa o kultúru zaslúžilo len tým, že tie baráky platilo ). Rád by som vám ich postupne predstavil. Dnes začneme nepochybne najznámejším a najdiskutovanejším z nich – Pyramídou. Presnejšie: prestavbou bývalého kráľovského paláca, ktorá do literatúry vstúpila pod názvom Veľký Louvre (Le Grand Louvre).

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Louvre vznikol koncom 12. storočia ako pevnosť, ktorej hlavnou úlohou bolo chrániť Paríž (čo bol predovšetkým dnešný ostrov Ille de la Cité a pár domov na oboch brehoch Seiny – na južnom viac) pred nájazdami Vikingov. V šestnástom storočí, za vlády Františka I., bola časť už nepotrebnej pevnosti zbúraná a nahradená renesančným kráľovským palácom, ku ktorému potom nasledujúci králi pristavovali ďaľšie a ďaľšie krídla. Väčšina toho, čo dnes vnímame ako Louvre (teda krídla Denon, Richelieu a väčšia časť budov okolo Štvorcového nádvoria), vznikla v 17. storočí za Ľudovíta XIII. (1610–1654) a Ľudovíta XIV. (1654–1715), ktorý ale Louvre ako kráľovské sídlo opustil a nechal si prestavať otcov lovecký zámoček vo Versailles na najväčší palác Európy (v Louvri ostali kráľovské umelecké zbierky, zveľaďované už od doby Františka I. – ktorý, ako iste viete, pozval do Francúzska aj Leonarda da Vinci, vďaka čomu sa Louvre dodnes pýši Monou Lisou), kde potom vládli aj nasledujúci dvaja Ľudovíti. Potom v roku 1789 prišla revolúcia a kráľovský palác akosi stratil svoj význam.

Keď človek vie, ako sa revolučné masy správali ku katedrále Notre Dame (viď tu), je príjemným prekvapením, že objektom ich frustrácie a nenávisti sa nestal aj bývalý kráľovský palác. Naopak, revolučné Národné zhromaždenie vyhlásilo Louvre za verejne prístupné múzeum (Musée Central des Arts), pričom v ňom boli okrem pôvodných kráľovských zbierok zhromaždené aj diela zabavené cirkvi. Po nástupe Napoleona I. sa múzeum premenovalo na Musée Napoléon a vďaka cisárovým vojenským výpravám sa jeho zbierky značne rozšírili (po Waterloo sa síce mnoho umeleckých diel z Talianska, Vatikánu, Španielska, Holandska a Rakúska vrátilo pôvodným vlastníkom, ale napríklad egypské umenie tu vďaka jeho zlodejstvám ostalo hojne zastúpené dodnes).

Už starí Egypťania evidentne poznali Šmolkov (v Česku známych ako Šmoulové). Foto: © lojzo, 2009

Napoleon nechal aj dostavať západnú časť severného krídla a doplnil priestor veľkého nádvoria o víťazný oblúk (Bonapartovi sa v Ríme veľmi zapáčil Konštantínov víťazný oblúk, na odnesenie do Paríža bol ale predsa len príliš veľký, tak si nechal postaviť taký istý – Arc de Triomphe du Carrousel – a na dôvažok ešte jeden väčší, ale to už je iný príbeh), čím Louvre získal podobu, ktorá mu, s výnimkou drobných prestavieb za Napoleona III., vydržala nasledujúcich takmer dvesto rokov. Komplex ešte na západnej strane uzatváral Palais des Tuileries, ten však v roku 1871 vypálili komunardi (aj s knižnicou, ktorá v ňom bola).

Louvre z Google Earth. Vľavo kúsok Tuilerijských záhrad, potom víťazný oblúk na Carousseli, v strede kruhového objazdu obrátená pyramída, v centre nádvoria pyramída hlavného vstupu, obklopená trojuholníkovými vodnými plochami, severne od nej krídlo Richelieu, južne krídlo Denon, vpravo krídlo Sully a za ním Štvorcové nádvorie.

Keď nastúpil Mitterramses I., bol Louvre zrejme najznámejším a najnavštevovanejším múzeom sveta, priestory však už jeho zbierkam boli dosť tesné, nehovoriac o tom, že zúfalo chýbali napríklad priestory pre reštaurátorské laboratóriá (výstavné priestory zaberali takmer 90% z celkovej plochy múzea a kurátori prirovnávali Louvre k divadlu bez zákulisia). Tento problém síce do určitej miery riešilo pripravované presunutie časti zbierok do múzea d´Orsay (o ňom si povieme v niektorom z ďaľších pokračovaní), ale Mitterrandovi, ktorý sa rozhodol, že nový Louvre sa stane korunným šperkom jeho Grands Travaux, to nestačilo. Rozhodol sa presťahovať ministerstvo financií, ktoré sídlilo v krídle Richelieu, do novej budovy (aj o nej tu bude reč čoskoro). Tým by sa muzeálne priestory rozšírili prakticky do všetkých objektov Louvru a ostávalo len vyriešiť nevyhovujúce prevádzkové vzťahy vo vnútri komplexu.
Mitterrand oslovil amerického architekta čínskeho pôvodu Ieoh Ming Peia, ktorého si vybral na základe predošlých projektov múzeí (známe sú múzeum Miho v japonskom Kjóte alebo východná budova Národnej galérie vo Washingtone), a požiadal ho, aby vypracoval analýzu problémov Louvru. Keď mu ju Pei predložil, prezident sa ho spýtal, či môže rátať s jeho účasťou v pripravovanej súťaži, na čo Pei odpovedal, že v súčasnej etape svojej kariéry už nepovažuje za potrebné zúčastňovať sa súťaží, zvlášť keď ich výsledky sú často vecou politiky (k tomuto názoru iste prispelo aj jeho sklamanie zo súťaže na La Defénse, v ktorej pár rokov predtým neuspel). Pár mesiacov nato mu Mitterrand prestavbu Louvru rovno zadal (priame zadanie bez súťaže u takejto veľkej verejnej zákazky nebolo vo Francúzsku obvyklé, a zo všetkých Grands Travaux je tento prípad jediný; ostatné vznikli na základe veľkých architektonických súťaží, s výnimkou budovy ministerstva financií medzinárodných).

Obklopená davmi ľudí pyramída pôsobí akoby sa nad nádvorím vznášala. Foto: © lojzo, 2009

V roku 1989, keď bol Louvre po niekoľkoročnej rekonštrukcii znovu otvorený, sa potvrdilo, že Mitterrand vybral dobre. Pei prišiel s geniálnym riešením, pričom priehľadná Pyramída, týčiaca sa v ústrednom bode medzi troma krídlami múzea, je len povestnou špičkou ľadovca. Pod celým ústredným nádvorím (a nielen pod ním) navrhol podzemné priestory ako veľkolepý ústredný vstup. Tým vytvoril jednoduchý, priamy a bezkolízny prístup do ktoréhokoľvek krídla Louvru. Okrem toho sú v podzemí aj obchodná pasáž, kaviarne a spoločenské sály, ale aj parkovisko a vstup do metra. Oproti stavu pred prestavbou, kedy návštevníci museli prechádzať cez množstvo za sebou radených priestorov (vstup do múzea viedol dokonca cez kaviareň), je prevádzka múzea jasná a čistá. Celý komplex, predtým vnímaný bežným návštevníkom ako vpodstate chaotický zhluk jednotlivých krídiel, získal pyramídou svoje zreteľné ťažisko. Samozrejme ústredný vstupný priestor nie je jediným prínosom Peiovej prestavby. Výstavné priestory boli napríklad rozšírené skleneným prestrešením nádvorí krídla Richelieu a pri výkopových prácach boli objavené, zrekonštruované a následne sprístupnené zvyšky múrov pôvodnej pevnosti.

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Ústredný vstup s pyramídou bol otvorený v roku 1989, tým však prestavba neskončila. V novembri 1993 bol dokončený zvyšok podzemných priestorov pod Carousselom (s obrátenou pyramídou, ktorú preslávil Dan Brown vo svojom Da Vinciho kóde) a 165 nových miestností, čím sa Louvre stal najväčším múzeom sveta. Dnes je tu vystavených vyše 70.000 artefaktov, z ktorých mnohé sú súčasťou zbierok už dlhé roky, vďaka nedostatku priestorov však pred prestavbou odpočívali v depozitoch.

Obrátená pyramída pod Carousselom. Foto: © lojzo, 2009

Ešte treba povedať, že od svojho prvého predstavenia verejnosti v roku 1984 vzbudila Peiova pyramída značný rozruch, ba až nevôľu verejnosti. Podľa prieskumu verejnej mienky 90% Parížanov bolo za prestavbu Louvru, rovnaké množstvo ale bolo proti pyramíde. Peiovej koncepcii kritici vyčítali, že „zničí jeden z najdôležitejších mestských priestorov Paríža, ak nie celého sveta“ (paradoxne tam, kde je dnes pyramída, bolo pred prestavbou parkovisko ministerstva financií). Je to už trochu otrepané klišé, ale celá situácia sa nedá neporovnávať s názormi verejnosti na Eiffelovku o sto rokov predtým. Tá sa po prvotnom odsudzovaní stala symbolom Paríža a Pyramída sa počas dvadsiatich rokov od svojho vzniku pomaly, ale iste dostala do rovnakej pozície.

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

Pyramída v Louvri. Foto: © lojzo, 2009

A ešte doporučené stránky:

• oficiálna stránka Louvru
• Pei Cobb Freed and Partners

««« Předchozí text: Růžové víno Následující text: Žaba na prameni »»»

lojzo | 8.6.2009 Po 13:03 | Fajné domy, Fotografie, Toulky | trvalý odkaz | tisk