Eiffelovka

Eiffelovka z Trocadéra. Foto: © lojzo, 2009

Všetko vlastne začali Angličania. V roku 1851 usporiadali v Londýne na podnet princa Alberta (manžela kráľovnej Viktórie) prvú Svetovú výstavu, ktorej dejiskom sa stal (pre túto príležitosť vybudovaný) Krištáľový palác Josepha Paxtona, impozantná prefabrikovaná konštrukcia zo skla, železa a dreva, dlhá 564 metrov (Krištáľový palác skončil nešťastne, ale to už je iný príbeh). Výstava vzbudila ohlas po celom svete, prezentovala Britániu ako najrozvinutejšiu svetovú veľmoc a jej odvekým francúzskym rivalom to asi riadne ležalo v žalúdku.

Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

Takže o štyri roky nato, v roku 1855, sa pod záštitou cisára Napoleona III. (Charles Louis Napoleon Bonaparte, synovec Napoleona I., bol v roku 1848 zvolený za prvého prezidenta Francúzskej republiky, v decembri 1851 republiku zvrhol a pár mesiacov vládol ako diktátor, až sa v roku 1852 nechal vyhlásiť za cisára) konala Svetová výstava aj v Paríži. Jej dejiskom bol Priemyselný palác (Palais de l´Industrie), postavený na brehu Seiny podľa projektu architekta Jean-Marie-Victora Viela a inžiniera Desjardina (jeho krstného mena som sa nedopátral), ktorý však eleganciu a architektonickú kvalitu svojho britského predchodcu zďaleka nedosahoval (v roku 1897 bol zbúraný a nahradený výstavnými palácmi pre Svetovú výstavu 1900, tie vám tu ukážem o pár dní).

Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

V roku 1862 viktoriánska Británia zakontrovala ďaľšou výstavou v Londýne, Paríž tú svoju zopakoval v roku 1867, v roku 1873 sa pridala rakúsko-uhorská Viedeň a svetové výstavy pomaly zovšednievali. Francúzi sa cisára medzitým (1870) zbavili, obnovili republiku a chystali sa osláviť storočnicu svojej Revolúcie – okrem iného aj ďaľšou impozantnou Svetovou výstavou. Pri jej príprave vypísal organizačný výbor v roku 1886 súťaž na výstavné objekty a v nej nakoniec zo 107 projektov zvíťazil Alexandre Gustave Eiffel so svojou tisíc stôp vysokou vežou.

Eiffel a Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

Pravdupovediac, jeho víťazstvo bolo asi dosť očakávané; prvá výzva na predkladanie projektov na objekty pre výstavu bola uverejnená už v roku 1884, ale žiadny z návrhov sa komisii na čele s ministrom obchodu nezapáčil a tak samotný prezident republiky vyzval Eiffela, aby niečo navrhol on. Podnikateľ Eiffel zavetril príležitosť, kúpil od inžinierov svojej firmy Maurice Koechlina a Emile Nouguiera patent na tristometrovú vežu, za pomoci architekta Stephena Sauvestra ich projekt upravil a predložil.

Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

Projekt vo svojej finálnej podobe pozostával z 5300 výkresov, na ktorých pracovalo 50 projektantov, konštruktérov a kresličov. Kontrakt na stavbu bol podpísaný v januári 1887, Eiffel dostal dotáciu 1,5 milióna frankov (čo bolo asi 20% predpokladaných nákladov) a právo využiť vežu na komerčné účely počas doby trvania výstavy. Po skončení Svetovej výstavy sa veža mala stať majetkom mesta Paríž, ale Eiffel mal právo využívať ju ďaľších dvadsať rokov.
26. januára 1887 bola stavba zahájená a hneď 14. februára bol uverejnený manifest francúzskych umelcov a spisovateľov (z tých známejších ho podpísali spisovatelia Alexandre Dumas mladší a Guy de Maupassant, architekt Charles Garnier či básnik Sully Proudhomme, prvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru), ktorí proti veži ostro protestovali. Takisto vo verejnosti vzbudila stavba veľmi rozporné názory, našťastie ale pokračovala (Guy de Maupassant neskôr často chodil na večeru do reštaurácie na Eiffelovke s odôvodnením, že je to jediné miesto, odkiaľ sa na tú ohavnú konštrukciu nemusí pozerať).

Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

V čase zahájenia stavby zostávalo do otvorenia Svetovej výstavy len dva a pol roka a postaviť za taký čas najvyššiu stavbu sveta (prekonal ju až v roku 1931 Empire State Building) vyžadovalo značné úsilie. Za to, že sa termín napokon splniť podarilo, vďačíme jednak vysokému stupňu organizácie a prefabrikácie (Eiffelovka pozostáva z 18 038 liatinových častí, pričom každá bola vopred vyrobená v továrni a na stavenisko dovezená loďou po Seine. Tam boli časti už len znitované, pričom z celkového počtu 2 500 000 nitov vraj len tretina bola nastrelená na stavbe), druhak Eiffelovej schopnosti motivovať robotníkov (250 robotníkov, z toho 80 kvalifikovaných zváračov, pracovalo od 6:30 do zotmenia – počas celého roka a bez ohľadu na počasie, platy boli slušné a jedáleň zriadená priamo na veži, disciplína však bola prísna – alkoholizmus a spory riešil Eiffel okamžitým prepustním robotníka, ktorý porušil pravidlá).
Veža bola dokončená včas (31. marca 1889, pričom zahájenie Svetovej výstavy bolo plánované na 6. mája) a stala sa hlavnou atrakciou výstavy. Počas polročného trvania výstavy zarobil Eiffel na vstupnom takmer 6 miliónov frankov (okrem toho dostal aj Rád čestnej légie) a ani po jej ukončení záujem ľudí neopadával, čo z neho urobilo bohatého muža (neskôr sa však pri stavbe Panamského prieplavu zaplietol do nečistých finančných machinácií, ktoré ho o značnú časť majetku pripravili a dokonca priviedli na dva roky do väzenia, to už však s touto fajnou stavbou nesúvisí). Treba dodať, že celá výstava bola mimoriadne úspešná vďaka novátorskej koncepcii – na rozdiel od predchádzajúcich nelákali návštevníkov len priemyselné úspechy, ale program bol rozšírený o výtvarné umenie, hudbu a zábavné atrakcie.

Takto vyzeralo celé výstavisko. Fotky niektorých ďaĺších pavilónov môžete vidieť tu. Foto: © lojzo, 2009

Takto vyzerá miesto Svetovej výstavy dnes – Marsove polia z Eiffelovky. Foto: © lojzo, 2009

Od svojho vzniku zažila Eiffelovka okrem miliónov bežných aj dosť prominentných návštevníkov a aj množstvo bizarných nápadov. Tak aspoň pár z nich:
11. septembra 1889 ju navštívil Thomas Edison, ktorý tu aj povečeral s Eiffelom.

Voskoví páni Eiffel a Edison debatujú v Eiffelovej pracovni na treťom poschodí veže dodnes, v spoločnosti mne neznámej dámy. Foto: © lojzo, 2009

V roku 1912 sa o zoskok z nej (z prvého poschodia!) pokúsil prvý parašutista – parížsky krajčír Reichelt s padákom vlastnej výroby (padák nefungoval, chlapík dopadol na zem mŕtvy, pričom podľa pitevnej správy zomrel ešte pred dopadom na infarkt). V roku 1923 zišiel novinár Pierre Labric z prvého poschodia veže na bicykli (neskôr sa dal na politiku a stal sa starostom Montmartru). V roku 1926 sa pokúsil popod vežu preletieť Léon Collot, ale oslnený slnkom netrafil a narazil do antény (na oficiálnej stránke veže píšu, že televíznej, ale to mi je vzhľadom na letopočet dosť podozrivé). V roku 1948 dostal najstarší parížsky cirkusový slon Bouglione ako darček k 85. narodeninám výlet po schodoch na prvé poschodie Eiffelovky. V roku 1964 sa na vežu vyšplhali horolezci Guido Magnone a René Desmaison. V roku 1984 zoskočili z tretieho poschodia dvaja britskí parašutisti – Amanda Tucker(ová) a Mike MacCarthy. V roku 1989 prešiel Philippe Petit na druhé poschodie veže z Trocadéra po 700 metrov dlhom lane.

Pamätná tabuľa Filipa Malého na podlahe druhého poschodia. Foto: © lojzo, 2009

Trocadéro z druhého poschodia Eiffelovky. Toto ten šialenec prešiel po lane. Foto: © lojzo, 2009

Okrem toho si Eiffelovka zažila výstupy ďaľších ľudí na bicykloch i monocykloch, bola svedkom aj bungee-jumpingu a medzi jej piliermi sa konalo napríklad aj potápanie alebo golf. Objavila sa mnohokrát na filmovom plátne (prvýkrát ju natočil už v roku 1897 Louis Lumiére), Eiffelovka za parížskym oknom je otrepaným klišé mnohých (nielen) holywoodskych filmov. Každopádne je už stodvadsať rokov najznámejším symbolom Paríža a rady výstupuchtivých návštevníkov asi nie sú krátke nikdy.

Rad na Eiffelovku. A Ota ho má ešte dlhší! Foto: © lojzo, 2009

Koho zaujímajú rozmery, technické údaje a iné čísla, kuk sem.

Pramene:
- Výborná a takmer vyčerpávajúca oficiálna stránka Eiffelovej veže – v angličtine , ale je aj v ďaľších šiestich jazykoch, vrátane portugalčiny či arabštiny
- Eiffelovka na (anglickej) wikipédii
- Svetové výstavy
- Neil Parkyn a kolektív: Sedemdesiat zázrakov architektúry. Slovart, Bratislava 2003
- Alan Tilier: Paříž. Ikar, Praha 2001

Eiffelovka. Foto: © lojzo, 2009

P.S.
Ja viem, že zaradenie Eiffelovky medzi domy (aj keď fajné) nie je presné, ale rubriku kvôli nej premenúvať nebudem.

««« Předchozí text: Nočný Paríž Následující text: Vážna hudba prevažne nevážne »»»

lojzo | 27.5.2009 St 18:05 | Fajné domy, Toulky, Fotografie | trvalý odkaz | tisk