Z mincí na mě civí císař jako živý

Měl jsem doma mince,
byly po mamince
mého nevlastního strýce.
Z mincí na mě civí
císař jako živý,
škoda, že jich nemám více.
Řekl jsem si – ty se nesmí ztratiti,
třeba budou ještě někdy platiti…

- spieval kedysi Jiří Suchý. Ja síce spievať neviem, ale mám s ním spoločné to, že aj ja mám doma mince. Ale vlastne to asi každý z vás (no na rozdiel od väčšiny z vás, u mňa vysoko prevládajú tie neplatné ).

Císař jako živý. Foto: © lojzo

Zbieranie mincí – numizmatika – je zrejme veľmi starý koníček. Je síce ťažké povedať, kde a kedy vznikli prvé mince (už len preto, že ani všetci odborníci sa nevedia dohodnúť na tom, čo považovať za mincu), ale platidlá aspoň približne v takej podobe, ako ich poznáme teraz, sa vyskytovali v siedmom storočí pred Kristom v Lýdii (na území dnešného Turecka). Boli razené z elektrónu, čo v tomto prípade nie je elementárna častica, ale zliatina zlata a striebra. Niektorí historici a numizmatici však považujú za mince už bronzové krúžky s otvorom v strede, odlievané v Číne už okolo roku 1200 pred naším letopočtom.

Tak či tak, iste už v staroveku sa našli čudáci, ktorí si nejaký ten peniaz odložili nie ako platidlo, ale ako umelecký artefakt (museli to síce byť bohatí čudáci, lebo hodnota starovekých aj stredovekých mincí bola dosť vysoká, neverím však, že by sa pár takých nenašlo). A ako tvrdí už spomínaný zberateľ všeličoho pán Suchý – keď je niečoho viac než tri kusy, je to už zbierka.

Ako sa človek stane numizmatikom? Pekne to formuloval Michal Mašek, predseda Českej numismatickej spoločnosti: „Kouzlo numismatiky je pro mne také v tom, že se k ní můžete dostat z mnoha různých směrů. Někdo přes historii, někdo přes zeměpis, někdo další zase sbírá mince s obrazy zvířat. A všechny ty přístupy jsou správné.“

Minca s obrázkom zvieraťa. Čo iné ako pandu som mohol vybrať? Foto: © lojzo

Nepamätám sa už, ako a kedy som začal mince zbierať ja. Každopádne s určitosťou viem, že ako 12-ročný som ich už zbieral. Zhodou okolností kamarát Jožo tejto záľube prepadol tiež (myslím, že jeden z nás sa inšpiroval od toho druhého, ale kto bol prvý, to už neviem; podľa mňa ja, ale Jožo si asi myslí opak ), takže od šiestej triedy sme si mince intenzívne vymieňali a kolegiálne zháňali novinky aj pre toho druhého. Smer môjho prístupu k numizmatike bol od zemepisu – cudzie krajiny ma od malička lákali – a dlho som sa snažil získať mincu z každého štátu. Vo vlastnoručne vyrobených mapách som si vyfarboval krajiny, ktoré už v zbierke zastúpené mám (a tuším že až potom, ako sa Sovietsky zväz a Juhoslávia rozpadli na asi dvadsať nových štátov, som tie – už takmer celkom vyfarbené – mapy s ľútosťou a nostalgiou vyhodil).

Keď som ako darček k pätnástim narodeninám od svojich starostlivých rodičov dostal trojtýždňovú cestu po (západnej) Európe, výrazne som si rozšíril nielen obzory (v tom čase to bol skutočne iný svet), ale aj zbierku. Živo si pamätám, aký boj som musel zviesť o švajčiarsky päťfrank – krásnu veľkú mincu s hodnotou vyše sto korún československých (čo bolo tuším viac než vtedajšia denná mzda v ČSSR). Ale priniesol som si ho! Druhý – pre Joža – mi už ale mama odložiť nedovolila…

Inkriminovaný švajčiarsky päťfrank. Foto: © lojzo

Pochopiteľne pre väčšinu ľudí je minca predovšetkým (alebo výhradne) platidlom, málokto vie, čo za obrázky vlastne na tých kovových kolieskach sú. Schválne – skúste si spomenúť, ako vyzerajú tie, čo bežne nosíte v peňaženke.

„Čo na tých minciach vidíš?“ – znie najčastejšia otázka (samozrejme väčšinou od ľudí, ktorí nezbierajú nič). Tak som si povedal, že vám tu sem-tam o tom niečo porozprávam. Uvidíme, ako dlho to vydržíte…

««« Předchozí text: Zajímavý buk v Mukařově Následující text: Orel v akci »»»

lojzo | 17.4.2008 Čt 21:50 | Mince | trvalý odkaz | tisk