lojzove budapeštianske potulky - 2. časť

Minule sme sa motali po Pešti, dnes sa pozrieme najprv do Budína.

Prejdeme trebárs cez Reťazový most…

…a vyšlapeme po malebnom schodisku…

… až celkom hore na Rybársku baštu. Rybárska bašta (Halászbástya) je vpodstate vyhliadková terasa, pristavaná k budínskym mestským hradbám na začiatku 20. storočia (autor Frigyes Schulek). Štýl je v zásade neorománsky, ale s gotikou susedného Matejovho kostola celkom ladí. Ústrednou dominantou priestoru je jazdecká socha sv. Štefana – tohto pána v rôznych tvaroch, veľkostiach a formách je plné mesto, minúť ho prosto nemôžete.

Matejov kostol (Mátyás templom). Pôvodne stredoveký kostol si toho užil dosť: Založený bol kráľom Bélom IV. v roku 1255 ako kostol Našej Panny Márie, výrazne rozšírený a prestavaný v 15. storočí za čias Mateja Korvína, po ktorom má aj meno (a kde sú lipy?!), od roku 1541 slúžil ako hlavná mešita Budínskeho pašalíku, pri vyháňaní Turkov v roku 1686 takmer celkom zničený, následne zbarokizovaný františkánmi, na konci 19. storočia regotizovaný pod vedením Frigyesa Schuleka, v roku 1945 opäť takmer zničený a obnovený v 60-tych rokoch 20. storočia.
Veža je z roku 1470, lešenie z roku 2007.

Druhá veža Matejovmu kostolu za tých päťsto rokov nestihla dorásť, ale na rozdiel od svojej sestry sa zase pekne vyfarbila.

Hneď vedľa stojí hotel Hilton. Objekt v súčasnej podobe vznikol v sedemdesiatych rokoch 20. storočia (autorom je Béla Pintér) a vo východnom bloku to bol tuším prvý prípad novostavby so zakomponovaním zachovaných fragmentov historických objektov, ktoré na tomto mieste predtým stáli – dominikánskeho kostola z 13. storočia a neskorobarokového jezuitského kláštora. Výslednú kombináciu štýlov považujem za veľmi vydarenú. Východná fasáda, obrátená k Dunaju, štýlovo priznáva dobu svojho vzniku a žiadne historické prvky neobsahuje (krásnu fotku si pozrite u Marcela). V dobe svojho vzniku vzbudila dosť búrlivú diskusiu o opodstatnenosti či prípustnosti modernej architektúry v historickom prostredí a dodnes má mnohých odporcov i zástancov.

Spolupôsobenie stredovekého tela veže (na nej kópia nemeckého basreliéfu s podobou Matyáša Korvína), neskorobarokovej fasády kláštora a ukončenia veže z 20. storočia.

Kráľovský palác na hradnom vrchu. Komplex budov paláca bol podobne ako Matejov kostol tiež niekoľkokrát zničený a s väčšími či menšími zmenami znovupostavený, terajšia podoba má základ v barokovom paláci, ktorý dala postaviť v polovici 18. storočia Mária Terézia. Na konci 19. storočia prešiel rozsiahlou rekonštrukciou pod vedením Miklósa Ybla, za účasti niekoľkých ďalších architektov, napríklad neobarokovú kupolu navrhol Alajos Hauszmann. Ale vo februári 1945 bol celý opäť zničený… takže teraz má kupolu neoklasicistnú.

Vstup do areálu paláca chráni nám už známy turul.

Vlajkosláva pred kráľovským palácom.

Toto bol pôvodne karmelitánsky kláštorný kostol. Cisár Jozef II. však usúdil, že kostolov je v okolí dosť a nechal objekt prebudovať na hradné divadlo. Autorom prestavby z roku 1786 je architekt Farkas Kempelen, ktorý strhol veže a pôvodne barokový objekt prefasádoval v rokokovom slohu.

Klopte a bude vám otvorené!

Takýchto a podobných liatinových čačiek je Budapešť plná. Tieto lemujú cestu z hradného vrchu do podhradia.

Na záver budapeštianskych potuliek sa ešte zastavíme južne od centra Pešti, kde v bývalej priemyselnej štvrti vzniká nové kultúrne centrum s invenčným názvom Millenniumi Városközpontban, teda miléniové mestské centrum.

Prvou dokončenou budovou centra bolo v roku 2002 nové Národné divadlo – eklektická budova autorky Márie Siklós(ovej) s fasádami typu „ešte tam niečo dajme“. Neurazí, ale ani zvlášť nezaujme – snáď len v noci, keď pekne svieti (fotil som ju večer z lode, fotky sú žiaľ nepoužiteľné). Ale nebol som vo vnútri – možno by som potom názor zmenil, tak ako u nasledujúceho baráku.
Vtipne je dotvorený priestor pred vstupom a múzy na čelnej fasáde tiež celkom zaujmú – pozrite si video.

Palác umenia (Müvészetek Palotája), dokončený v roku 2005, vyzerá tak trochu ako mladší brat pražského Paláca kultúry (dnes známeho pod krycím menom Kongresové centrum). Monumentálny objekt s celkovu kapacitou 4500 divákov. Autormi architektúry sú Gábor Zoboki a Nora Demeter(ová), akustiku riešil Russell Johnson (svetoznámy americký „akustický mág“, ktorý sa v posledných dvadsiatich rokoch podieľal na akustickom riešení najmodernejších koncertných sál po celom svete, ako aj na radikálnych úpravách tradičných hudobných a divadelných priestorov).
Fasáda je pomerne fádna, ale vo vnútri sú mnohé zaujímavé a príjemné zákutia.

Centrálnemu vstupnému priestoru dominuje príjemne zaoblený objem, pripomínajúci lodný trup a nad ním žiari hviezdna obloha.

Dvojice valcových stĺpov so sympatickým dreveným obkladom skrývajú jednak nosné stĺpy (to sú tie tenšie) a druhak rozvody inžinierskych sietí (tie hrubšie).

Zátišie s kubistickým schodiskom.

Predsálie? Hľadisko malej scény? Široké reprezentatívne schodisko? Ako kedy, podľa momentálnej potreby.

Je v tom baráku toho na pozeranie dosť. A to sme sa nedostali do hlavnej sály Bélu Bártóka, ktorá má kapacitu 1699 miest a autori tvrdia, že inšpiráciou pri jej návrhu im boli vnútorné priestory gotických katedrál. No, snáď nabudúce.

Tretím hotovým objektom je galéria Zikkurat, „tak trochu“ inšpirovaná Mezopotámiou. V budúcnosti majú pribudnúť kongresové centrum, hotely a kadečo iné. Tak uvidíme.

To je odo mňa z Budapešti všetko, o pánovi Gellértovi vám iste niečo povie Jago…

««« Předchozí text: Budapešť Následující text: Brněnská přehrada je vypuštěná »»»

lojzo | 3.2.2008 Ne 08:23 | Fajné domy, Fotografie, Toulky | trvalý odkaz | tisk