lojzove budapeštianske potulky - 1. časť

Budapešť je mesto veliké, tak tradičné potulky netradične rozdelené na dve časti. Dnes začneme – takmer priamo v oficiálnom strede Budapešti, nad námestím Adama Clarka, odkiaľ sa údávajú všetky vzdialenosti z mesta.

Pohľad z budínskeho hradného vrchu na peštiansku stranu. Vpredu Reťazový (Széchényiho) most – najstarší a najznámejší budapeštiansky most (1839–49, autorom projektu bol anglický architekt William Tierney Clark, staviteľom jeho škótsky menovec Adam Clark). Iniciátorom stavby mosta medzi Pešťou a Budínom (a čiastočne aj jeho mecenášom) bol líder maďarského národného obrodenia gróf István Széchenyi. Na konci druhej svetovej vojny vyhodili Nemci most do vzduchu, po vojne znovuotvorený v roku 1949, teda na sté výročie svojho vzniku.
Za mostom krásny secesný Greshamov palác (autori Zsigmond Quittner, József Vágó, László Vágó, dokončený 1907), v pozadí bazilika sv. Štefana. Priamo pod nami, na bližšom konci mosta, nevidíte spomínané námestie spomínaného Adama Clarka.

Bazilika sv. Štefana. Mohutná novoklasicistná stavba ma napriek svojej impozantnej hmote a prepracovaným detailom až tak neoslovuje – holt gotika to nie je. Autorom pôvodného projektu je József Hild, ktorý stavbu zahájil v roku 1851. Od roku 1867 v nej pokračoval najvýznamnejší maďarský architekt druhej polovice 19. storočia Miklós Ybl, ktorý baziliku obohatil o ústrednú novorenesančnú kupolu (pôvodná Hildova sa v roku 1868 zrútila) a po jeho smrti chrám v roku 1905 dokončil József Kauser.

Ako som už spomínal, kupola baziliky má výšku 96 metrov a z ník po jej obvode na nás hľadia štyria evanjelisti – toto by mal byť sv. Marek.

Bazilika bola počas druhej svetovej vojny dosť poničená a potom ďalších pár desaťročí chátrala – rekonštrukcia začala až v osemdesiatych rokoch. Interiér je pompézny a plný zlata.

Interér ústrednej kupoly s mozaikami Károly Lotza.
Najbizarnejšou relikviou baziliky je Svätá pravica – mumifikovaná ruka (presnejšie predlaktie) svätého Štefana. Ale tú na fotke nemám. Sväté ostatky – to je vec, ktorá sa vymyká môjmu chápaniu.

Hneď vedľa baziliky stojí Pichlerov dom. Zaujal ma na prvý pohľad – ako inak, gotika, aj keď neo-, ale to tvaroslovie mi pripadalo podozrivo oblúčikovité. Až doma som sa v budapeštianskom bedekri dočítal, že je postavený v štýle benátskej gotiky (1853–57, autor Ferenc Wieser).

A neďaleko taký obyčajný činžiak – ale nejako mi padla do oka geometrická harmónia fasády.

Námestie hrdinov. Ústredný priestor miléniových osláv v roku 1896 – aj keď Pamätník milénia bol dokončený až v roku 1929. Alegorické súsošia na kolonádach znázorňujú Múdrosť a slávu, Vojnu, Mier, Prácu a blahobyt. Medzi stĺpami kolonád stoja sochy významných uhorských kráľov a štátnikov, na ústrednom stĺpe je archaniel Gabriel so svätoštefanskou korunou a krížom – symbolizuje prijatie kresťanstva kráľom Štefanom.

Pod stĺpom sú jazdecké sochy kniežaťa Arpáda a ďalších šiestich náčelníkov uhorských kmeňov. Pán Slota síce tvrdí, že Maďari úprišli do uhorskej kotliny na malých krivonohých koníkoch, ale tieto sochy svedčia o niečom inom.

Námestie hrdinov je ohraničené dvoma múzeami – na severe novoklasicistným Múzeom krásnych umení…
Tympanón je kópiou tympanónu Diovho chrámu v Olympii, aj keď teda strnulé postavy gréckeho dórskeho sochárstva sa ku korinstkým stĺpom veľmi nehodia. V čase mojich potuliek tam bola výstava Friedensreicha Hundertwassera, dokonca som vďaka môjmu osobnému kultúrnemu referentovi Ďurimu o nej vedel vopred, ale videl som z nej žiaľ len tento pútač na fasáde.

…a na juhu taktiež neoklasicistným, ale výrazne farebnejším (a trochu aj secesiou dotknutým) Domom umení, v ktorom sú údajne najväčšie výstavné priestory v Maďarsku.

Keramický reliéf na stene Domu umení.

O sto metrov ďalej objekt o sto rokov mladší – sídlo ING Bank (2004, autor Erick van Egeraat). Dynamicky pôsobiace nepravouhlé hmoty, fasáda v kombinácii ocele a skla. Páči sa mi to, a asi nielen mne – Egeraat je dnes asi najžiadanejším holandským architektom.

Pred Parlamentom, ktorý ste tu už videli, nás privítali s poctami, ako sa na zahraničnú návštevu patrí.

Poslanci síce práve v robote neboli (v piatok maďarský parlament nezasadá), ale poslanecké lavice sme videli. Veľmi pohodlné nevyzerajú – a tak im treba!

Sochy sponad masívnych iónskych stĺpov bývalého Najvyššieho súdu, dnes Národopisného múzea, na nás pozerali celkom zhovievavo.

Nenavštíviť v Budapešti cukráreň Gerbeaud je trestuhodné – asi ako vo Viedni minúť Sachera.

Sídli v bielom secesnom baráku s krásne zreštaurovanými interiérmi a zákusky boli výborné, rovnako ako káva.

Takmer hneď vedľa Gerbeaud Cukrászdy je tesne pred dokončením zaujímavý mestský polyfunkčný dom s dvojplášťovou fasádou (autori Jean-Paul Viguier a György Fazakas, 2002–2007).

A to je na dnes z Budapešti už všetko, pokračovanie sa tu objaví počas najbližšieho víkendu.

««« Předchozí text: Šmírující dráček - optická iluze Následující text: Štronzo »»»

lojzo | 31.1.2008 Čt 17:55 | Toulky, Fajné domy, Fotografie | trvalý odkaz | tisk