Prekliata myš!

Pozor! Nebezpečie číha nie len v lese!

Prekliata myš. Stratila sa. Už mesiac masírujem laptop prstíkom, ale nie je to ono. Musím si kúpiť novú. Dnes som sa rozhodol. Snažím sa dostať do PC obchodu a späť nepozorovaný a už mi chýba len pár metrov, keď z dverí drogérie sa vyrúti teta Helenka. V ruke zviera novú lopatku na smeti a vzápätí aj mňa. Je profesionálka! Vie, že ak si svoju obeť neprichytí, ujde jej. So slovami:
„ Joj, nechže sa o vás opriem, susedko,“ (býva na opačnom konci mesta), ma zdrapí za lakeť.
„ Viete, moja noha,“ dodáva vysvetľujúc. Kým dobehla ku mne z dverí drogérie, nekrívala, ale viem, že predátori zvyknú klamať telom, keď lovia.
„ Joj, že vás vidím, tak si predstavte, ukradli mi sedadlo z bicykla.“ Tak toto je moja forma! Ustavične sa ma pýtajú len takéto prízemné veci. Nikto nechce využiť môjho génia v oblasti medzinárodnej politiky, gréckej filozofie či neviazaného sexu. Vždy iba takéto primitívne témy. A príval sa valí a valí….
„ A nielenže sedadlo čmajzli, ale aj tú rúrku spod neho, aby ich skántrilo….ukradnú, mne starej žene, a veď si aj priznám, aj ja som trochu na vine, zabudla som si bicykel toť v piatok pred Hypernovou, no ale aj s rúrkou?, ale dnes ma napadlo, že tuhľa lopatku mi treba, reku sadnem na bicykel, a vtom si spomeniem, že je pre Hyperom….“ Nóó, hútam, dnes máme stredu, a len sedadlo s rúrkou? Od piatku? Potláčam chuť na ironickú poznámku, že naše mesto by mohlo súťažiť o hrdý titul „ slovenský Göteborg“, ale to by som jej musel dovysvetlovať a strávil by som pred touto prekliatou drogériou zostatok prázdnin.
„Čo tak kúpiť nové sedadlo a rúrku“, hlesnem nesmelo v prestávke, kým brala dych. Môj prekvapivý návrh ju na chvíľu dostal do premýšľania, ale lakeť mi zviera neustále a s prekvapivou silou. Z poza rohu sa vynára ďalšie nebezpečie! Teta Editka. Typickou grimasou si spoza hrubých dioptrických skiel premeriava revír a už nás má zameraných. S víťazným pokrikom:
„ Áá, tete Helka,“ sa k nám pridáva. Snažím si chrániť druhú ruku, v ktorej zvieram nešťastnú myš. Ak ma zdrapí aj táto, tak to môžem rovno do tej drogérie pre sviečky a potom von na cintorín zapáliť ich, lebo tu budeme do Všetkých svätých. Editka so závistlivým pohľadom sa uprene díva na lopatku v rukách staršej pani a bez úvodu začína svoj monológ.
„ Tiež by som takú potrebovala, ale už si nekúpim. Vždy som len kupovala, kupovala. Viete, zakaždým som sa zabudla, a ako som pozametala, vyhodila som lopatku aj so smeťami do kontajneru. Tak už len tak na noviny zmetám. A to raz som mala fakt peknú lopatku. Za tou som aj vliezla do toho kontajneru, ale bolo v ňom primálo odpadkov a tak som nevedela vyliezť. Čakala som, kým suseda príde von so smeťami a zavolá pomoc. Nakoniec som tú lopatku tam aj tak zabudla!“ V očiach za hrubými okuliarmi sa zračí smútok za premrhanou mladosťou a lopatkami.
Len sa ma prosím nepýtajte, ako to celé dopadlo. Čo myslíte, kde píšem tieto riadky? No ale zas človek vie, kedy je Persil v akcii.

««« Předchozí text: Zpívá celá kancelář Následující text: Letem zajímavým světem »»»

Ďuri | 2.8.2007 Čt 10:36 | Agentura JPP, Ze života | trvalý odkaz | tisk