Kláštor v Hronskom Beňadiku

Kláštor v Hronskom Beňadiku © lojzo, 2007

Bol raz jeden kráľ. Uhorský kráľ. Volal sa Ondrej (I.), nastúpil na trón v roku 1046 a po dlhoročnom manželstve sa už vzdal nádeje, že sa dočká syna – zákonného dediča trónu. Za svojho nástupcu preto určil svojho mladšieho brata Bela. Onedlho nato mu ale manželka zomrela, Ondrej sa oženil po druhý raz a po troch rokoch sa vytúženého syna predsa len dočkal. Dal mu meno Šalamún a keď mal šesť rokov, nechal ho otec zasnúbiť so sestrou nemeckého kráľa, jedenásťročnou Juditou. Pár dní nato postihla Ondreja mŕtvica a odvtedy bol odkázaný na nosidlá. Ešte v tom istom roku (1058) porušil sľub daný bratovi a nechal Šalamúna korunovať za uhorského kráľa.

Belo sa však nároku na trón vzdať nechcel. Spoliehal na to, že jeho brat je starý a chorý a Šalamún ešte dlho nebude plnoletý. Uchýlil sa do Poľska, kde vládol jeho švagor Boleslav II. Smelý, a odtiaľ v roku 1060 vpadol s poľským vojskom do Uhorska. Pomerne rýchlo brata porazil a po jeho smrti bol v decembri 1060 korunovaný za uhorského kráľa. Vládol však len necelé tri roky, než umrel na následky zranenia spôsobeného kurióznou nehodou – zrútil sa pod ním trón.

Tým sa Uhorsko opäť dostalo do situácie, keď si nárok na trón robili dvaja rivali – Ondrejov syn Šalamún a Belov syn Gejza. Gejza však čoskoro uznal nárok svojho bratranca a uspokojil sa s kniežacím titulom Nitrianskeho kniežatstva, ktoré tvorilo asi tretinu rozlohy územia Uhorska. Niekoľko rokov obaja bratranci spoločne viedli obranné i útočné vojny, až kým sa po dobytí Belehradu v roku 1071 nepohádali pri delení vojnovej koristi a ich staré nepriateľstvo sa opäť obnovilo. Po striedavých úspechoch oboch strán napokon v roku 1074 Gejza Šalamúna porazil a stal sa uhorským kráľom. (Po Gejzovej smrti v roku 1077 nastúpil na trón jeho brat Ladislav a znovu musel bojovať so Šalamúnom, ale to už je iný príbeh.)

Geometrická harmónia gotiky

A teraz sa konečne dostávam k tomu, ako táto história súvisí s fajným domom, ktorý vám tu dnes chcem predstaviť: Legenda hovorí, že v roku 1075 kráľ Gejza poľoval v údolí Hrona a stretol neznámeho pustovníka, ktorý akoby z oka vypadol práve Šalamúnovi. Kráľ Gejza bol stretnutím taký dojatý, že sa evidentne zamyslel priamo hlavou a zahájil nové rokovania so svojím bratrancom. A na pamäť stretnutia s pustovníkom založil na tom mieste benediktínsky kláštor a rovno ho obdaroval značným majetkom.

Kláštorný kostol od východu

Pravda je asi trochu iná: Je veľmi pravdepodobné, že kláštor existoval už pred rokom 1075. Zakladajúca listina, datovaná týmto rokom, je súpisom majetkových práv už existujúceho kláštora. Dôvodom založenia kláštora bolo zrejme to, že v tom čase najdôležitejší uhorský benediktínsky kláštor v Pannonhalme, založený Štefanom I., ležal na území, ktoré ovládal Šalamún. Gejza si teda založil kláštor vlastný – hlboko v území Nitrianskeho kniežatstva, na dôležitej dopravnej trase, ktorá spájala kniežaciu Nitru so Zvolenom a stredoslovenskými banskými mestami (vtedy ešte len osadami). Miesto, oddávna nazývané Slovenská brána, bolo iste vybrané veľmi starostlivo – Hron tu opúšťa úzke údolie medzi Pohronským Inovcom a Štiavnickými vrchmi a dostáva sa do severnej časti pomerne plochej Podunajskej pahorkatiny.

Na skalnatom výbežku nad riekou Hron vyrastal teda od 11. storočia mohutný kláštorný komplex. Na jeho význam poukazuje aj listina z roku 1209, ktorou pápež Inocent III. potvrdil jeho majetky. A tie boli naozaj neobvykle rozsiahle, ale aj neobvykle roztrúsené (ležali v jedenástich rôznych uhorských stoliciach).

Chrliče východného priečelia

Dôležitosť kláštora vyplývala z jeho pôsobenia ako hodnoverného miesta, ktoré v živote stredovekej feudálnej spoločnosti zohrávalo nezastupitelnú úlohu – fungovalo ako dnešný notariát, súdny dvor, banka i správa katastra. Vydávali sa tu všetky druhy písomností, overovali listiny, úradne riešili majetkoprávne spory, spravoval archív, deponovali cennosti. Svoje písomnosti tu archivovala aj okolitá šľachta. Je zrejmé, že takéto činnosti museli vykonávať primerane školení členovia rádu, takže v neposlednom rade boli kláštory aj centrami stredovekej vzdelanosti. A ako som už spomenul pri gotických katedrálach, benediktínske kláštory boli v tomto období stavebným typom, ktorý určoval vývoj architektúry.

O architektúre pôvodného románskeho kláštorného komplexu vieme málo, akú-takú predstavu máme vlastne len o vzhľade kláštorného kostola – základy tejto trojloďovej baziliky s dvoma vežami boli nájdené pod súčasným gotickým chrámom. Centrálnym priestorom komplexu bol kláštorný rajský dvor lichobežníkového pôdorysu, lemovaný krytou arkádovou chodbou. Dominantou bol bezpochyby kostol, ostatné budovy boli zrejme jednopodlažné, spočiatku drevené, neskôr murované.

V polovici 14. storočia (1346) sa začala stavba nového kláštorného kostola, gotického trojloďového chrámu s rovnakou výškou lodí. Nezachovali sa nám správy o autorovi ani o stavebnej hute, no riešenie konštrukcie chóru i mnohých tvaroslovných detailov je veľmi podobné ako u budínskeho hradného kostola sv. Mateja, takže je možné predpokladať súvislosť s budínskou hutou. Všeobecne kvalita prevedenia prác svedčí o tom, že kamenári boli majstrami svojho oboru. Za pozornosť stoja kamenné zväzkové piliere v interiéri kostola, bohato dekorované hlavice pilierov so štylizovanými listami, resp. s figurálnymi motívmi (mnísi okolo Krista) i okná s krásnymi kružbami. Najkrajším architektonickým prvkom chrámu je ale hlavný vstupný portál západného priečelia, pochádzajúci z obdobia okolo roku 1400 – jedno z mála diel vrcholnej gotiky na Slovensku.

Západné priečelie kostola, vpravo opátske krídlo

Portál kostola

Detail portálu

V prvej polovici 15. storočia prebiehala postupná prestavba pôvodných románskych objektov na gotické – dodnes je zachovaná severná časť krížovej chodby rajského dvora. V roku 1435 kláštor vyhorel. V roku 1489 bola vysvätená Kaplnka Božej Krvi, ktorá vznikla pre dôstojné uchovanie vzácnej relikvie – kúska Veronikinej šatky s kvapkami Kristovej krvi. Pápež ju daroval kráľovi Matejovi Korvínovi a ten ju v roku 1384 nechal uložiť práve v tomto kláštore. Je tu uložená dodnes.

Krížová chodba

Posledným stavebným počinom obdobia gotiky bola v roku 1508 prestavba tzv. opátskeho krídla, ktoré prilieha k západnému priečeliu kostola. Nie je to už čistá gotika, literatúra hovorí o gotickorenesančnom slohu.

Vstupná dvorana opátskeho krídla (a zároveň odpoveď na oblúčikovitú fotohádanku) – luneta nad vstupnou bránou je zakončená ľaliou, náprotivná luneta „prsnatou mníškou“

Prvá polovica 16. storočia sa v Uhorsku niesla v znamení obáv z tureckého nebezpečenstva. Z tohto dôvodu bol kláštorný komplex výrazne opevnený, fakticky prebudovaný na protitureckú pevnosť. Okolo roku 1552 období bolo k nemu pristavené južné krídlo s dvoma delovými baštami. V roku 1565 boli zamurované gotické okná kostola, nadstavané jeho obvodové múry a zriadené delové a palebné stanovištia.

Východná delová bašta nad riekou Hron

Južné krídlo

Až po skončení protitureckých vojen na konci 17. storočia bolo fungovanie kláštora obnovené. Z polovice 18. storočia pochádza mohutná sýpka a nové (barokovo-klasicistické) vybavenie kostola. Chrámový organ z roku 1714 patrí k najvzácnejším na Slovensku.

V roku 1881 bol kláštor výrazne poškodený ďalším požiarom, ktorého pozitívnym následkom bola ďalšia etapa pamiatkovej obnovy podľa projektu Františka Storna. Boli obnovené dovtedy zamurované gotické okná a v nich osadené nové sklá s maľbami. Hlavný portál bol doplnený sochami evanjelistov a Krista, barokový mobiliár kostola nahradili nové neogotické oltáre s viacerými pôvodnými gotickými plastikami. Najcennejšie (väčšinou gotické) pamiatky ale po zreštaurovaní zostali v Diecéznom múzeu v Ostrihome.

Počas prípravných prieskumov pred touto pamiatkovou obnovou boli objavené viaceré dovtedy neznáme významné fakty a artefakty z histórie kláštora – napr. zvyšky pôvodného románskeho kostola a stredoveké nástenné maľby pod barokovými nátermi v chráme.

Neblahú úlohu zahral kláštor v roku 1950 pri likvidácii československých mužských kláštorov, známej ako „akcia K“ – v noci z 13. na 14. apríla 1950 komunisti násilne deportovali všetkých rehoľníkov z mužských kláštorov do určených “koncentračných kláštorov”, kde ich internovali. Takýmto miestom bol aj Hronský Beňadik.

Súčasný stav a architektonický výraz komplexu je výrazne poznamenaný rekonštrukciou a metódami pamiatkovej obnovy konca 19. storočia, predovšetkým gotizujúcimi úpravami, takže vznikol rôznorodý zlepenec prvkov rôznych slohov. Gotický štýl kláštorného kostola je však pomerne dobre zachovaný. V roku 1970 bol kláštorný areál vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

Ráčte vstúpiť!

Literatúra:
Henrieta Moravčíková a kolektív: Architektúra na Slovensku. Stručné dejiny. Slovart Bratislava, 2005
Vladimír Segeš a kolektív: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. SPN Bratislava, 2003
Alojz Struhár: Geometrická harmónia historickej architektúry na Slovensku. Pallas Bratislava, 1977
http://www.kl-hron-benadik.host.sk/

V rubrike Fajné domy nájdete ďalšie zaujímavosti zo sveta architektúry.

««« Předchozí text: Korzár. Následující text: Skutočná láska »»»

lojzo | 25.5.2007 Pá 10:28 | Fajné domy, Toulky | trvalý odkaz | tisk