Kaštieľ v Bytči

Jeden z veľkých talianskych renesančných vladárov a mecenášov umenia Lorenzo di Medici tvrdil, že investície do verejných objektov i súkromných rezidencií sú vyjadrením cností veľkého vládcu, pretože tieto objekty sú klenotami verejného priestoru. Nepochybne túto myšlienku uznávali aj vzdelaní uhorskí veľmoži František Thurzo a jeho syn Juraj a jej aplikáciou na Slovensku je renesančný kaštieľ v Bytči.

Kaštieľ v Bytči. Foto: © lojzo, 2006–2007

Na mieste kaštieľa stál pôvodne malý gotický hrad z 13. storočia. V roku 1563 sa pánom Bytče stal František Thurzo (kúpou bytčianskeho a hričovského panstva sa stal najbohatším feudálom západného Slovenska), ktorý sa počas štúdií v Padove zoznámil s talianskou renesanciou. Rozhodol sa stredoveký hrad zbúrať a vybudovať nové rodinné sídlo v renesančnom slohu. S týmto úmyslom pozval z Talianska niekoľkých majstrov, vrátane Jána Kiliana de Syroth z Milána, ktorý sa stal hlavným staviteľom kaštieľa (jeho podoba bola „zvečnená“ aj na freske v samotnom kaštieli, žiaľ dodnes sa z nej zachovala len časť postavy bez hlavy). O začiatku stavby nás informuje nápis nad vstupným portálom kaštieľa, ktorý v preklade znie: „Za spravodlivého a nepremožiteľného Maximiliána, voleného rímskeho cisára, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech, dal od základov postaviť toto dielo na vlastné náklady František Thurzo z Betlanoviec roku Pána 1571.“

Vstupný portál kaštieľa

Kaštieľ v Bytči. Foto: © lojzo, 2006–2007

„Za spravodlivého a nepremožiteľného Maximiliána, voleného rímskeho cisára, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech, dal od základov postaviť toto dielo na vlastné náklady František Thurzo z Betlanoviec roku Pána 1571.“

Kilianovo umenie si Thurzovci cenili – svedčí o tom darovacia listina z roku 1575, vystavená vdovou po Františkovi Thurzovi, Katarínou Zrínskou, v ktorej sa píše, že majster Ján Kilian dostal za svoje zásluhy pri výstavbe kaštieľa dve celé usadlosti. V roku 1646 nasledovalo jeho povýšenie do šľachtického stavu Ferdinandom II.

Štvorkrídlový kaštieľ, symetricky rozložený okolo vnútorného nádvoria, vznikol v rokoch 1571–1574 podľa vzoru talianskych opevnených vodných kastelov. Všetky štyri nárožia sú doplnené mohutnými baštami a celý objekt je obohnaný opevnením. Stavbe dominuje ústredná šesťpodlažná veža nad vstupom. Svojou koncepciou bol bytčiansky kaštieľ zároveň moderným panským obytným domom i pevnosťou, čo bolo v časoch permanentnej hrozby tureckých útokov iste užitočné.

František Thurzo sa dokončenia kaštieľa nedožil – umrel v roku 1574 a do nového sídla sa o rok nato z lietavského hradu presťahovala len jeho vdova Katarína Zrínska s deťmi.

V roku 1585, po smrti Kataríny Zrínskej, zdedil kaštieľ jej a Františkov syn Juraj Thurzo, uhorský palatín a radca cisára Rudolfa II. Bytčiansky kaštieľ sa stal jeho hlavným sídlom a centrom renesančnej kultúry a humanistickej vzdelanosti. Jurajovi veľmi záležalo na reprezentačnom vzhľade bytčianskeho kaštieľa a v tomto období prešiel objekt pomerne veľkými zmenami – rovné trámové stropy boli nahradené valenými klenbami, významnejšie priestory dostali štukovú výzdobu, fasády boli dotvorené kamennými šambránami a širokými ornamentálnymi paspartami (podrobnejšie je stavebný vývoj objektu pekne popísaný tu.

Priehľad na Sobášny palác

Sobášny palác

Najviditeľnejším prínosom Juraja Thurzu je ale výstavba úplne nového objektu v areáli kaštieľa – Sobášneho paláca (dokončený v roku 1601). Táto jednoposchodová stavba s obdĺžnikovým pôdorysom slúžila výlučne na spoločenské účely (predovšetkým pre svadobné slávnosti Thurzových šiestich dcér; okrem nich mal jediného syna Imricha). Asi vás neprekvapí, že aj autormi Sobášneho paláca boli talianski majstri – kamenár Andrea Pocabello a murársky majster Antonio. Svadobná sála, ktorá zaberá celú plochu poschodia, má rozmery 34,5×12,5 m a v čase svojho vzniku vraj bola najväčším zastrešeným priestorom na území Slovenska. Vonkajšie steny kaštieľa i Sobášneho paláca boli zdobené bohatou sgrafitovou výzdobou.

„Slovutný a veľkomožný pán Juraj Thurzo z Betlenoviec, župan Oravskej stolice, prednosta kráľovských pohárnikov v Uhorsku a radca Jeho posvätného cisársko-kráľovského Veličenstva dal tento palác postaviť z otcovskej lásky pre svadobnú slávnosť svojich milých dcér, od Pána Boha mu darovaných – ak ich Pán Boh bude chcieť tak dlho živiť – roku Pána 1601“ – informuje nápis nad vstupným portálom Sobášneho paláca.

Po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v roku 1605 bol kaštieľ ťažko poškodený požiarom a jeho oprava pod vedením Andreu Pocabella trvala do roku 1612.

V roku 1611 sa tu konal súd s pomocníkmi čachtickej pani Alžbety Báthoryovej. Dvom ženám, ktoré boli uznané za vinné „pre zločin proti krvi a ženskému pohlaviu“ boli po vynesení rozsudku za živa vytrhané prsty a následne boli upálené. Tretia pomocníčka „krvavej pani“ bola pre nedostatok dôkazov oslobodená. Samotnú Alžbetu Báthoryovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade až do jej smrti v roku 1614.

Po smrti Juraja Thurzu v roku 1616 zdedil kaštieľ jeho syn Imrich, po jeho náhlej smrti v roku 1621 však vymrela oravsko-bytčianska vetva rodu po meči a majiteľom panstva sa stal Mikuláš Esterházy, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov prohabsburskej katolíckej uhorskej šľachty, ktorý sa v roku 1624 oženil s Imrichovou vdovou Kristínou Nyáryovou.

V roku 1647 vyhorel Sobášny palác. Bol síce opravený, ale za Esterházyovcov sa používal iba ako sklady, dreváreň a sýpka.

Esterházyovci sa zdržiavali v Bytči iba prechodne a panstvo od 40. rokov 17. storočia prenajímali. Počas ich éry sa kaštiel menil iba málo, väčšinou v súvislosti so zvýšením komfortu bývania (napríklad k severovýchodnej bašte pristavali dvojpodlažný suchý záchod, ktorý bol odstránený až pri úpravách fasád objektu v druhej polovici 20. storočia). A ako sa na praktizujúcich katolíkov patrí, okrem iných drobných dispozičných zmien dali na poschodí severného krídla odstránením priečky medzi klenotnicou a miestnosťou v podveží vytvoriť domácu kaplnku. Význam tohto priestoru bol zdôraznený na priečelí trojicou okien (dve bočné vznikli pri tejto úprave) a nástennou maľbou.

No najväčšou zmenou za Esterházyovcov bola začiatkom 18. storočia výstavba zaklenutej arkádovej chodby, ktorá nahradila dovtedajšiu drevenú pavlač. Obkolesovala nádvorie zo všetkých strán a vytvárala tak dostatočne reprezentatívne vnútorné nádvorie. Paradoxne práve výstavba tejto arkádovej chodby spôsobila, že sa nám nezachovala podoba autora kaštieľa – na prízemí arkáda zasiahla do maľby, zobrazujúcej majstra Kiliana, z ktorej sa tak zachovala len spodná časť postavy.

Oblúk arkády je pôdorysne zalomený, dokonca nesymetricky – to nie je práve obvyklé riešenie (v ostatných troch kútoch nádvoria je stĺpik, tak ako sa patrí)

K bytčianskemu kaštieľu sa viaže významná udalosť v živote Juraja Jánošíka, ktorý tu slúžil ako vojak strážneho oddielu. Pri strážení sa zoznámil s uväzneným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom a ten ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a ďalej to už snáď poznáte. A keď sme už pri tom Jánošíkovi, v tunajšom archíve je uložená matričná kniha, v ktorej je zapísaný jeho krst (takže je jasné, že nebol žiadnym goralom ani Poliakom, ale nefalšovaným Uhrom ).

V roku 1862 Esterházyovci kaštieľ aj s panstvom prenajali a v roku 1868 predali veľkopodnikateľovi s drevom Leopoldovi Popperovi. Popperovci výraznou mierou prispeli k devastácii kaštieľa – od konca 19. storočia ho prenajímali, pričom v ňom vytvorili dvanásť bytov a administratívne priestory. Takéto nevhodné funkčné využitie si samozrejme vynútilo zásahy do dispozície – vymurovanie nových priečok a vybúranie okenných a dverných otvorov na vonkajších, ale najmä vnútorných fasádach – bez ohľadu na pôvodnú výtvarnú výzdobu.

Najväčšou pohromou však bol požiar, ktorý v roku 1856 zničil strechy kaštieľa i Sobášneho paláca. Ich následná obnova síce trvala 11 rokov, ale strecha kaštieľa znovu získala tvar, ktorý mala zrejme od počiatku. Z obavy pred hrozbou ďalšieho požiaru sa však Leopold Popper rozhodol vymeniť v roku 1889 šindľovú strechu za plechovú krytinu, pričom sa vymenila aj konštrukcia krovu a strecha získala dnešnú podobu (pôvodne bola strecha nad krídlami kaštieľa vyššia a strmšia, rovnocenná so zastrešením nárožných bášt). Táto zmena výrazne narušila nielen pôvodnú siluetu kaštieľa, ale veľkou mierou aj jeho statický stav – najmä u obvodových murív podkrovia. V tom istom čase prebehla aj rekonštrukcia veže, pričom jej posledné, pôvodne arkádami otvorené podlažie sa zmenilo na uzatvorený priestor s oknami.

V roku 1954 sa tento fajný dom stal sídlom Štátneho oblastného archívu, ktorý v ňom sídli dodnes (v Sobášnom paláci boli nejaký čas výstavné priestory Považského múzea). Od roku 1960 postupne (a evidentne veľmi pomaly) prebieha pamiatková obnova komplexu. Jej výsledkom by malo byť to, že kaštieľu sa prinavráti pôvodný vzhľad z thurzovského obdobia.

Rímsa Sobášneho paláca

Sobášny palác – bohatá sgrafitová ornamentika s figurálnymi a rastlinnými motívmi okolo kamenných šambrán okien, doplnená vkusnými plynárenskými tabuľkami

Pramene:

Henrieta Moravčíková a kolektív: Architektúra na Slovensku. Stručné dejiny. Slovart Bratislava, 2005
http://www.paladix.cz/…y/bytca.html
http://www.obnova.sk/modules.php?…
http://www.pathfinder.sk/index.php?…

A ešte technická poznámka: Bol som v Bytči trikrát – dva razy pršalo a tretí raz slniečko sem-tam vykuklo spoza oblačnej clony (týmto chcem ospravedlniť ten monotónny šedivý výzor fotiek).

V rubrike Fajné domy nájdete ďalšie zaujímavosti zo sveta architektúry.

««« Předchozí text: Žádný problém Následující text: Kámasútra moderní doby »»»

lojzo | 18.4.2007 St 17:09 | Fajné domy, Toulky | trvalý odkaz | tisk