Sviatky jari u lojzovcov - PPP (pomerne podrobná photoreportáž)

Nazývať dnes hlboko v srdci veriaceho Slovenska Veľkú noc sviatkami jari nie je veľmi kóšer. Nuž ale udreli veľkonočné prázdniny a nám sa zachcelo overiť si, či to tá jar už myslí vážne.

V piatok sme sa vybrali za mesto na kontrolu prírodného výtvoru Moštenické travertíny. Ku kontrole sme pristupovali nanajvýš zodpovedne, takže kontrolná skupina bola patrične početná – 16 členov, z toho 8 skúsených, ktorí už nejakú tú jar zažili a 8 mladých nádejných kontrolórov (v rozprávkovom zložení 7 chalanov – trpaslíkov a jedna tínedžerská Snehulienka).

Nebudem vás dlho napínať:
Kontrola dopadla nad očakávanie úspešne – jar je tu!

Kvitnú fialové jarné jesienky, žlté podbely, záružlia i margagrétky (názov ©SV).

Prebudili sa už aj zvieratá:
Pavúky a jašterice, oranžové húsenice. (koniec chvíľky poézie )

Aj huby už vyliezli z brlohov a šplhajú sa po stromoch za slniečkom.

Vodopády sú po zimnej odstávke už zase v prevádzke, takže traja mušketieri si samozrejme museli odskúšať, ako sa chodí v mokrých topánkach.

Dokonca sme objavili, že príroda má už prichystané aj kraslice!

Na záver však musím žiaľ konštatovať aj zistené nedostatky: Niektoré stromy ešte spia zimným spánkom a nie a nie vytlačiť listy.

V sobotu sme boli skontrolovať, či už jar dorazila aj do človečích záhradiek.
Bohužiaľ sme so sebou nemali brabin (brabiin?) návod, čo v apríli v záhrade robiť, takže záhradkárov a záhradníkov sme nechali na pokoji a zamerali sme kontrolu predovšetkým na prírodu.
A opäť sme s uspokojením zistili, že všetko je tak, ako sa patrí: Kadejaké kultivary v záhonoch kvitnú všetkými farbami a hmyzáci si poctivo plnia opeľovacie povinnosti.

Na rozdiel od slovenských lesných stromov japonské čerešne už kvitnú, takže poniektorí bozkávaniachtiví jedinci to aj patrične využili. A tí, ktorí nemali poruke partnera, sa cítili ako piate koleso na voze.

V nedeľu sme sa vybrali ku koníkom do Ľubietovej. Stádo sa pred týždňom rozrástlo o prvé jarné žriebä (a druhé sa má narodiť v najbližších dňoch) – kobylku Šírin. Pre tých, čo nečítali perzské zaľúbené veršované romány – v perzštine to znamená Sladká. Ale neochutnali sme ju…

Minulú jar narodená Luna je už konská puberťáčka.

To je pocit – vyváľať sa v tráve a zbaviť sa chumáčov zimnej srsti!

V pondelok po splnení kúpacích a šibacích povinností sme do Ľubietovej vyrazili opäť. Tentoraz sme ju však využili len ako základný tábor náročnej výpravy na vrchol Vysokej.
Stretli sme cestou všelijaké mne neznáme kvety lesov, lúk a strání a boli sme svedkami včelej hodiny gymnastiky.

Malebnou krajinou a prašnými cestami plnými nebezpečnej fauny sme vystúpali na náhornú planinu s krásnymi výhľadmi na Nízke Tatry. Po nevyhnutnom posilnení sme sa cez bizarný les dostali tesne pod vrcholom do náročného skalnatého terénu (pri tomto zábere som si nemohol nespomenúť na Bajove „Ty, Ďuro, tento japonský teleobjektív bohovsky približuje!“)

a takmer sme zablúdili. Našťastie priamo na skale sme našli mapu a tak sme ten vrchol nakoniec predsa dobyli!

A potom sme už bežali domov…

V utorok sme poniektorí mali ešte prázdniny, tak sme sa do Ľubietovej vybrali po tretíkrát. Mladšie mláďatá sa venovali bojovým umeniam a pripravili oheň, staršie čakal náročnejší program – každoročné jazdecké skúšky. Ale naša Joja sa pripravila zodpovedne, takže od včera máme doma „zodpovedného člena jazdeckej skupinky“!

««« Předchozí text: Díra v jezírku Následující text: Na kolesá! 2 »»»

lojzo | 11.4.2007 St 10:46 | Ze života, Toulky | trvalý odkaz | tisk